V poslednej dobe však svoj postoj začínam prehodnocovať, lebo odkedy máme doma futbalovú loptu z akcie nemenovanej čerpacej stanice, v rodine sa rozhojnili športové aktivity, dokonca aj tie, čo nesúvisia s futbalom. (A to sme ešte nevyskúšali volejbalku, ktorá sa zatiaľ tichúčko krčí v kúte :-)) Niežeby som mala niečo proti futbalu, ale moje telo si celkom zvyklo na pohodlný životný štýl „za počítačom" a za každý zápas platím niekoľkodňovou svalovkou.
Podobne tomu bolo aj cez víkend. Keďže sme sa u rodičov zišli v plnej zostave, nemohlo to skončiť inak ako nedeľným futbalom. Spočiatku som dúfala, že ma to obíde - hovorila som si, že ak mamina zostane doma, zostanem s ňou - ale mamina sa veľmi jednoducho nechala presvedčiť, aby šla tiež, takže som nemala na výber. Pozbierali sme všetko príbuzenstvo, ktoré sa nachádzalo v dedine a už sa išlo.
Na lúke sme vymerali ihrisko (chlapi ho chceli aj väčšie, ale sme ich našťastie prehlasovali, veď kto bude toľko behať za jednou malou loptou?), vytýčili bránky a mohlo sa začať. Hralo sa vo zvyčajnej zostave Muži vs. Ženy.
Po prvej časti hry - ťažko to nazvať polčasom, lebo sme vlastne čas vôbec nemerali a prestávky sme si dávali vtedy, keď sme (ženy) už nevládali - sme prehrávali asi 8:0. Pravda je, že po šiestom góle ma to prestalo baviť počítať, takže len odhadujem.
Po prestávke sme nastúpili s posilnenou zostavou, do bránky sa postavila moja mamina, ktorá sa veľmi osvedčila v predchádzajúcom zápase. Spočiatku aj vyzeralo, že to pomôže, ale zdanie niekedy klame. A tak sme pristúpili k ďalšiemu ťahu - do našej zostavy sme pribrali jedného z protihráčov. Jasné, že sme si vybrali najmladšiu krv - bratranca, na ktorého musím pozerať s nosom otočeným k nebu, a ktorý navyše pravidelne hráva futbal, takže to naše šance na vyrovnaný zápas podstatne zvýšilo.
Po ďalšej prestávke som sa kvôli zmenám v zostave (mamina to vzdala) musela do bránky postaviť ja. Na jednej strane je to fajn, lebo človek sa toľko nenabehá, ale keď zvážime, že všetky tie góly vlastne dostávame preto, že ich nedokážem chytiť - no, nie je to zase až taká výhra. Prvé dva rýchle góly to potvrdili a mňa veľmi rýchlo opúšťala radosť z hry.
S ďalšími útokmi som si však ako-tak poradila a dokonca sa mi pár zaručených striel aj podarilo chytiť. Bola som na seba v celku hrdá. Aj spoluhráčom sa začalo dariť a po chvíľke sme dokonca vyhrávali. Pochytilo nás nadšenie, snažili sme sa hrať čo najlepšie, aby sme aspoň túto časť vyhrali.
Šťastie si to však potom nejako rozmyslelo a opäť sa nám otočilo chrbtom. Prišli ďalšie rýchle góly do našej brány a stav sa opäť otočil v prospech súpera. Uvedomila som si, že vlastne vôbec nie je platné, že stojím v bráne, keď aj tak nič nechytím, a tak sme bránu nechali prázdnu a šli sme všetci do poľa.
Cítila som až zlosť na seba, že sa mi tak nedarí. Moje telo zareagovalo prívalom energie, ktorý sa potreboval dostať von. Hrala som ako o dušu, behala som za loptou, útočila na súpera... Ak si pod tým niekto predstavuje sofistikované narábanie s loptou, premyslené ťahy a otočky, tak je na veľkom omyle. Môj útok spočíval v tom, že som sa stoj čo stoj chcela dostať k lopte, nech to stojí, čo to stojí. Premyslene som si vyberala zo súperov hlavne vlastného manžela, keďže k ostatným chlapom som si niektoré „ťahy" nemohla dovoliť ;-)
Pri jednom z pokusov o znovuzískanie lopty, o ktorú ma s ľahkosťou obral, sa zrazu ozval neklamný zvuk trhajúcej sa látky. Zamrzla som na mieste, on bežal ďalej. Diera na tričku sa ešte zväčšila a všetci v tom momente zostali stáť a pozerali, čo sa robí. Bolo mi síce ľúto pekného trička, ale tá situácia bola natoľko smiešna, že som sa nemohla nesmiať...
Našťastie to aj manžel zobral s humorom a o chvíľku sme už hrali ďalej.
Keďže nikto nepočítal góly, dohodli sme sa po vyše dvoch hodinách snahy dokázať, kto je lepší, že už hráme len na víťazný gól a ideme domov.
Samozrejme, to by som nebola ja, keby som sa ešte nepredviedla a nedala si vlastný. Veď keď nedokážem skórovať do súperovej brány, môžem aspoň do tej našej, no nie?
Všetci sa zhodli, že vlastný sa nepočíta a hráme ďalej. Netrvalo dlho a po bratrancovom úspešnom útoku sesternica zakončila a ... ŽENY VYHRALI :-)
PS: V pondelok po práci som sa vybrala do mesta a kúpila manželovi nové tričko.
