Bábovka patrí k mojim obľúbeným múčnikom. Samozrejme, najradšej mám takú domácu, od mamičky. No ale manželský život je aj o tom, že s mamkinou kuchyňou sa treba rozlúčiť (aj keď pravidelné víkendové návštevy sú našťastie povolené), a tak som sa rozhodla, že sa do toho pustím sama.
Kým som sa konečne odhodlala, trvalo to nejaký ten týždeň. Najskôr to zlyhávalo na prvej podmienke mojich kuchárskych pokusov - nemala som recept. Asi pred mesiacom som vyspovedala mamku, že čo a ako zvykne ona a nakoniec som odchádzala s prefotenou dvojstránkou polorozpadnutej kuchárskej knihy a tešila sa na to, ako sa bude tváriť môj drahý, keď pred neho položím vlastnoručne upečenú bábovku.
Prvý pokus zlyhal už vo chvíli, keď som zbežne preletela recepty na rôzne bábovky a uvedomila som si, že hoci medzi moje základné zásoby patrí vanilkový aj škoricový cukor, prášok do pečiva veru medzi nimi nenájdem. Do obchodu sa mi však nechcelo, tak som „bábovkový deň" odložila na neurčito.
Druhýkrát som už mala aj zásobu prášku do pečiva, ale v chladničke chýbalo maslo alebo nejaký tuk. Takže zase nič.
Nakoniec som sa včera predsa len odhodlala. Bola som si istá, že už naisto mám všetko, čo treba, tak som celá natešená vytiahla znovu recept, že to idem skontrolovať. Rozhodla som sa pre dvojfarebnú bábovku - zdala sa mi najjednoduchšia a vedela som, že aj mamina ju robieva, tak som si povedala, že skúsim takú. Po skontrolovaní zoznamu surovín som musela skonštatovať, že to zase raz nie je ono, lebo nemám ani orechy ani kakao. Kakao kúpim v obchode, ale orechy? No tentokrát som sa však nenechala odradiť. No tak bude bez orechov, a čo? Hádam sa len bude dať zjesť.
Do prípravy som sa pustila s typickým prístupom à la Mima - všetky suroviny pekne navážiť, odmerať a pripraviť do misiek, z ktorých som ich potom už len pridávala do vznikajúceho cesta.
Narazila som na problém, s ktorým som sa pasovala už aj predtým, ale nejako mi nikdy nevyšiel čas vyriešiť ho raz a navždy - málo nádob, v ktorých sa dá miešať cesto. Vždy, keď som v obchode, obzerám, že si dáke kúpim a aj tak nakoniec odídem bez nich. Musela som si teda poradiť s tou jedinou, ktorú mám a k nej som pridala ako spolubojovníka misku z kuchynskej váhy. Naveľa naveľa som to nakoniec nejako zvládla a cesto bolo pripravené.
K svadbe som od kamošky dostala formu na pečenie minibáboviek (Janka, ďakujem ;)). No a od mamky som si nedávno doniesla formu na bábovky normálnej veľkosti. Risknem to s minibábovkami? Alebo pôjdem ľahšou cestou a upečiem normálnu bábovku? Druhý spôsob mal aj tú výhodu, že forma je rozoberateľná, takže som sa nemusela báť, že bábovku z nej nevyberiem alebo že sa mi úplne rozsype.
Samozrejme, že som si vybrala tú ťažšiu cestu, ale neľutujem. Vymastiť a vymúčiť jednotlivé malé formičky mi síce trvalo nejakú tú chvíľu, ani naliať cesto do tých malých priestorov nebolo jednoduché, ale nakoniec som predsa len svoje prvé minibábovky vložila do vyhriatej rúry a s napätím čakala na výsledok.
Jedna poznámka pre autorov kuchárskych kníh: my, začiatočníci, nerozumieme pokynom typu „pomaly upečieme". Potrebujeme vedieť presné číslo, ktoré treba nastaviť na rúre a aspoň približný čas pečenia. Je mi jasné, že to, ako rýchlo sa nejaké cesto upečie, závisí od rôznych faktorov, ale približná predstava o čase, ktorý to mám nechať v rúre, by nezaškodila. Nemohli by ste to pri písaní ďalšej knihy brať do úvahy?
Ste zvedaví? Aj ja som bola. Po niekoľkých minútach meditovania, ako dostať už upečené bábovky z formy, som na to konečne prišla a tu je výsledok...
Ak Vás láka spýtať sa, či aj chutili tak, ako vyzerajú, tak poviem len toľko, že mne rozhodne áno :)
