V posledných mesiacoch často chodievame na víkendy k rodičom. Svojej obľúbenej činnosti si teda užijem do sýtosti. S manželom sme uzavreli dohodu, že on si nachystá hŕbku, ktorú si chce vziať so sebou, a balenie do tašiek je moja starosť.
Bolo už pol deviatej večer a my sme ešte len začínali s prípravami na cestu. Nebola som nadšená vyhliadkou, že budeme cestovať po tme, tak som sa snažila, aby sme mohli vyraziť čím skôr.
Môj chlap sa držal našej dohody, po pol hodine si konečne vybral, čo si chce vziať so sebou a ja som mohla začať s prípravou batožiny. Kým som triedila veci a kontrolovala, či máme všetko, on ma každú chvíľu prišiel skontrolovať a spýtať sa, či už som hotová, lebo je veľa hodín a je najvyšší čas vyraziť. Jasné, že ma to rozčuľovalo, ale brala som ho s rezervou.
Konečne bolo všetko pripravené. Manžela som našla v chodbe, ako netrpezlivo čaká, kedy už pôjdeme. Nemohla som si pomôcť: „Máš všetko? Aj kľúče od domu?" Trafila som do čierneho. Ani keď prehľadal vrecká a všetky odkladacie priestory, ktoré prichádzali do úvahy, kľúče nenašiel. „Asi budú niekde v rifliach a tie mám v taške." Mhm, to nám pomôže, keď dorazíme večer okolo desiatej a nebudeme sa mať ako dostať dnu. Zostáva len dúfať, že jeho rodičia budú ešte hore a otvoria nám.
„Vieš, tie kľúče ma až tak netrápia. Skôr ma štve, že nemôžem nájsť rádio do auta."
Samozrejme, nemôžeme predsa cestovať potichu. Bez rádia to nepôjde.
Poradila som mu, nech sa pozrie do nohavíc, ktoré mal oblečené, keď posledne šoféroval, že ho určite odložil do vrecka. Prezrel obidve vrecká, ale nenašiel ho. Musela som sa zasmiať: „Zlatko, tieto nohavice si si predsa obliekol pred piatimi minútami. Prečo by to rádio malo byť v nich?"
Nechala som ho, nech prezrie aj ostatné oblečenie a odcupitala som do kúpeľne. Keď som sa asi po troch minútach vrátila, neisto sa ošíval vo dverách izby. Pozrela som naňho s otázkou, čo sa stalo.
„No, vieš, ... Pri tom hľadaní som musel pár vecí preložiť na iné miesto a ..."
„A čo?"
Bolo očividné, že očakáva, že sa budem hnevať. A že je s tým zmierený. Obávala som sa, čo sa mohlo stať a netrpezlivo čakala na odpoveď.
„No, ... radšej sa poď pozrieť."
Vošla som do izby a v tej chvíli by som bola schopná ho zaškrtiť. Kompletne všetko, čo som pobalila do cestovnej tašky, bolo porozkladané na posteli a prázdna taška vyzerala, akoby sa na mne smiala.
Vzdychla som si a znova som sa pustila do balenia. Veď čo iné mi zostávalo?
„Aspoň si v nej našiel, čo si hľadal?"
Keď neodpovedal, pozrela som naňho, či ma vôbec počul. Pozeral do zeme a ošíval sa. Odpoveď bola jasná.
O minútku boli veci späť v taške, všetko pripravené. Otočila som sa k nemu, že môžeme ísť, keď som si všimla prekvapený výraz v jeho tvári.
„Stalo sa niečo?"
„Ako si to tam dokázala všetko zmestiť?"
Žeby sa to bol pokúšal pobaliť sám? No, s chlapským prístupom to šlo asi dosť ťažko.
Mohla som sa už len zasmiať. „Balenie je moja špecialita, zabudol si?"
Pokýval hlavou, ale stále sa tváril nechápavo. Rýchlo som ho postrčila k dverám, aby ho náhodou nenapadlo ešte raz vyskúšať, ako rýchlo som schopná nabaliť cestovnú tašku.
