Je to prvýkrát, čo sme sa v nedeľu doobeda vybrali na svätú omšu do tohto kostola, keďže väčšinou trávime víkend u niektorých rodičov, a tak aj do kostola chodíme tam. Už pri zbežnom pohľade po kostole je mi jasné, že sme si vybrali detskú omšu - vpredu, na bokoch, dokonca aj vzadu za lavicami - všade samé deti. Hudba, kázeň, jednoducho atmosféra celej omše sa prispôsobuje najmladším, aby sa všetci mohli zapojiť, prispieť svojím dielom.
Väčšinou v kostole stojím. Nájdem si miesto niekde vzadu a pozorujem, čo sa deje okolo mňa. Nie preto, že by som chcela odvrátiť pozornosť od toho hlavného, kvôli čomu som tam prišla - jednoducho popri tom vnímam aj ostatných, čo mi niekedy dáva zaujímavé podnety na zamyslenie sa. Tentoraz ten podnet bol taký silný, že ešte aj o niekoľko dní cítim ten pocit, ktorý sa rozlial celým mojím telom v tej chvíli. Neviem ho presne pomenovať - vďačnosť, úcta, obdiv, dojatie, ...
Vyvolal ho vo mne pohľad na jednu zo žien, ktoré sa v tú nedeľu tiež vybrali do kostola. Na začiatku omše som pohľadom prebehla ľudí napravo aj naľavo a ... vtom sa môj pohľad vrátil späť k žene, ktorá stála v bočnej lavici a v náručí mala malé dievčatko. Neviem prečo ani ako, jednoducho som vedela, že je to ona. Mala dlhšie vlasy než som si pamätala. Do tváre som jej nevidela. Dokonca ani na ruky. Vedela som, že aj keby som ju nevidela do tváre, stačil by mi pohľad na jej ruky a spoznala by som ju. Na hodinách som ich toľkokrát pozorovala - ako nikdy neustanú v pohybe, neustále nám dávajú najavo, že si neprišla len oddýchnuť, ale celá sa vkladá do toho, čo sa na hodine deje.
Je to už koľko? Štyri roky? Alebo dokonca päť? Neviem presne. Spoznala som ju na výške v prvom ročníku, bola mojou učiteľkou. Pamätám sa, ako sa niektorí študenti snažili presunúť z jej seminárov k inej vyučujúcej, pretože od začiatku semestra bolo jasné, že zápočet nebude len tak zadarmo. Navyše, nestačilo len študovať - bolo potrebné na hodinách aj pracovať, a to sa mnohým nepozdávalo. Mne to naopak vyhovovalo. Vedela som, že najlepšie sa naučím, keď si všetko sama vyskúšam.
Tie hodiny mi dali veľa. Nielen to, čo sme tam preberali, ale jej osobnosť a jej prístup k nám študentom, ale hlavne k učeniu. Dovolím si tvrdiť, že nebyť jej, nemala by som taký postoj k práci učiteľa ako mám dnes. A nemala by som ideály, ktoré mi pomáhajú vidieť to pozitívne na mojej práci, aj keď všetko ostatné zlyhá.
Počas vysokej školy som absolvovala ešte niekoľko voliteľných predmetov, ktoré vyučovala. Vyberala som si ich cielene - jednak to boli semináre, ktoré mi tematicky mali čo povedať a jednak som vedela, že si z nich odnesiem praktické skúsenosti do praxe, ktoré budem môcť zužitkovať neskôr.
Aj sa stalo. V prvých rokoch môjho učiteľovania som prešla, dalo by sa povedať, všetkými stupňami výučby - od maličkých 7-ročných prváčikov až po maturantov. A dodnes mám odložené všetky materiály zo seminárov, ktoré viedla ona. Na základe toho, čo som sa od nej naučila, som si vytvorila ďalšie zbierky úloh, ktoré používam ešte aj dnes, keď sa na chvíľku vraciam k vyučovaniu. Bohužiaľ, nie je to tak často, ako by som chcela. Väčšina materiálov je uložená v škatuliach a čaká, či sa k nim ešte niekedy vrátim.
V ten deň, keď som ju tam uvidela, uvedomila som si, ako veľmi si ju vážim. A aká som jej vďačná za všetko, čo ma naučila. Že mi ukázala, že moje predstavy o učení sa dajú aj uskutočniť. Že mala s nami trpezlivosť a pomáhala nám nájsť vlastnú cestu.
Zaplavili ma spomienky a pocity, až som sa takmer rozplakala. Cítila som toho priveľa na to, aby to so mnou nič neurobilo. Do očí sa mi tlačili slzy a ja som sa ich úporne snažila zadržať.
Veľmi som si vtedy želala, aby som po omši mohla na ňu počkať pred kostolom a prihovoriť sa jej. Spýtať sa, ako sa má. Jednoducho len s ňou hovoriť. Bolo mi jasné, že by som jej nedokázala povedať, ako veľa pre mňa znamenali jej hodiny a koľko mi toho počas štúdia dala. Že bez nej by som nebola tým, kým som dnes. Ale aspoň s ňou hovoriť. Len chvíľku.
Uvedomila som si však, že to nejde. Iste by si ma pri tom množstve študentov nepamätala a celá situácia by sa namiesto príjemných spomienok zmenila na trápne mlčanie a hľadanie správnych slov. Okrem toho, pri pocitoch, ktoré vo mne v tej chvíli vírili, by som zo seba pravdepodobne nedostala ani slovo.
Bola som z toho ešte smutnejšia, pre slzy som už takmer nevidela a strašne som túžila po tom, aby vedela, kto som. Aby si pamätala, že som pred rokmi sedela v laviciach na jej seminároch.
Omša sa chýlila ku koncu a mne sa konečne podarilo ovládnuť sa. Sústredila som sa na posledné slová, poslednú pieseň, ...
„Mima, ste to vy?"
Zrazu stála za mnou a s úsmevom očakávala moju odpoveď. Akoby som to ani nebola ja, akoby sa mi zrazu podarilo vypnúť všetky emócie a dojatie, ktoré sa ma v tej chvíli zmocňovalo a zväzovalo mi hrdlo. Zostala len troška nervozity, ktorú na mne isto bolo poznať, ale dokázala som s ňou hovoriť, odpovedať na jej otázky, usmiať sa, ...
Na tú chvíľu nezabudnem. Keď odišla, zaliali ma slzy a ja som nedokázala odpovedať svojmu manželovi, ktorý chcel vedieť, kto to bol. Len som ho silno držala za ruku a v duchu som si neveriacky opakovala „Pamätala si ma!" Nechápala som to. Naozaj si ma pamätala. Vedela som, aké je to ťažké, priradiť to správne meno niekomu z toho množstva študentov, ktorí vyučujúcim na výške každý semester prechádzajú rukami. Mám problém pamätať si mená detí, ktoré som učila dva roky, nieto ešte študentov, ktorých som videla dvanásťkrát a dosť.
Ale ona si ma pamätala. Tá myšlienka mi stále znie v hlave. Človek, ktorý pre mňa tak veľa znamená a ktorého si tak veľmi vážim, si ma aj po rokoch pamätá. Nikdy jej nedokážem povedať, čo cítim, ako ju obdivujem a aká som jej za všetko vďačná. Už len pri tej myšlienke ma zalejú slzy a viem, že aj keby som ju stretávala každý deň, dojatie by mi nedovolilo povedať tie slová nahlas. Ale to, čo sa stalo v ten deň, mi našepkáva, že ona to možno aj vie.
