Kedysi pre mňa slovo „dávno" znamenalo pár týždňov, možno mesiacov. Teraz, keď sa blížim k tridsiatke, zisťujem, že môj pohľad na život, hlavne na jeho časové úseky, sa zmenil. „Dávno" zrazu vyjadruje obdobia, ktoré sa počítajú minimálne v rokoch.
Zvláštne, tesne po tom sa mi zdalo, že čas letí. Akoby dni boli skôr mesiacmi a týždne rokmi. Po štyroch týždňoch som mala pocit, že už je to vzdialená minulosť, na ktorú rýchlo zabudnem.
Ako týždne pribúdali a menili sa na mesiace, spomienky sa ma držali stále viac. Zdalo sa mi, že ich nosím všade so sebou. Najskôr v takom tom kufri s kolieskami, ktorý má dlhú rúčku a človek ho ťahá za sebou. Potom v cestovnej taške, ktorú držím v ruke pri chôdzi. Neskôr som si tašku zavesila cez plece a vzdialenosť od srdca sa ešte zmenšila. Nakoniec skončili v ruksaku. Nosila som ich so sebou. Všade. Príliš blízko. Príliš dlho.
Viackrát som si hovorila, že ten ruksak by sa zišlo vyprázdniť, ale nevedela som sa zbaviť nostalgie, a tak som ho len nosila ďalej so sebou. Mám silné podozrenie, že za to môže malá vizitka, ktorá zostala v jeho vrecku. Napriek tomu, že ja som svoje vrecká aj kabelky vyprázdnila a všetko, čo sa ho týkalo, zbalila do toho ruksaku, vedela som, že malý biely lístok o mne v jeho vrecku stále je. Videla som ho, keď som z diaľky pozrela tým smerom. Neúmyselne. Previnilo. Belel sa mu vo vrecku košele. Stavila by som sa, že na to zabudol, že ho tam nezbadal. Nosil ho so sebou, hoci o tom nevedel. Ale ja som ho videla a preto som nemohla vyprázdniť svoj ruksak. Bála som sa vyhodiť všetky spomienky, lebo by som odhodila časť seba.
Podarilo sa mi ho však zložiť z pliec. Odložila som ho doma do skrine a snažila sa naň zabudnúť. Nedokázala som ho vyhodiť, ale aspoň som naň nechcela stále myslieť. Čiastočne sa mi to darilo. Len občas, v poslednej dobe stále zriedkavejšie, som nakukla do skrine a presvedčila sa, či tam stále je. Učupený v kúte, plný spomienok.
Až doteraz.
Opäť som pozrela „zakázaným" smerom. Nebol tam. Z vrecka košele už nevykúkal malý biely pásik. Mohlo to znamenať len jednu vec. Nastalo veľké upratovanie a ten lístok putoval preč. Nie do kufra, ani do cestovnej tašky a už vôbec nie do ruksaka. Rovno do koša. Možno dokonca do skartovačky.
Už bolo načase. Aj pre mňa. Konečne môžem aj ja poupratovať, vyhádzať nepotrebné veci, zbaviť sa toho, čo ma máta. Pravdepodobne to znovu nedokážem, tak ako miliónkrát predtým. Ale... možno práve zmiznutie bieleho papierika mi pomôže konečne to urobiť. Zavrieť dvere a ísť ďalej. Bez obzretia. Zato však s neurčitým smútkom, ktorý možno, ale len možno, niekedy v ďalekej budúcnosti pominie. Vtedy, keď dnešný deň bude pre mňa „dávno".
