Stojíme a pozeráme na seba. My slávnostne oblečení, jedni viac, iní menej. Oni v čiernych talároch. Hudba dohrala, ceremónia začína.
Počúvam oslovenia „honorabilita", „spektabilita", slávnostné príhovory, tlieskam úspešným absolventom, ... A rozmýšľam. Spomínam na to, aké to bolo, keď som v jednom z predných radov sedela ja. Na to, ako sa mi potili ruky a triasli kolená. Ako som cez stenu nervozity napäto počúvala, kedy zaznie moje meno. Ako som si pri chôdzi držala sukňu a v duchu si opakovala „nepotkni sa, nepotkni sa".
Myslím na to, ako som si pozerala fotky a čudovala som sa, že sa na tie situácie vôbec nepamätám. Na to, že som vyšla po tých schodoch, zložila sľub, podala ruku dekanovi a prevzala si diplom, si spomínam len hmlisto. Nervozita zjavne urobila svoje a tak som rada, že už máme kamery a fotoaparáty, ktoré nám niektoré chvíle dokážu zvečniť.
A dnes tu sedím zas. Pozerám na absolventov a predstavujem si, ako sa asi cítia. Vidím, ako niektorí zazmätkujú a kráčajú opačným smerom, než pôvodne chceli ísť. A viem, že ani ja som vtedy od toho nemala ďaleko. V tej chvíli človeku vyfučia všetky pokyny z hlavy a len dúfa, že ho tá štipka rozumného uvažovania, ktorá vykúka spoza obrovského múru napätia, nervozity a trémy, povedie správnou cestou.
Niektoré veci sa nemenia. Ceremónie rozhodne. Meníme sa my. Vtedy som sedela vpredu roztrasená, bála som sa pozrieť na ľudí vpredu, ľudí, o ktorých som si myslela, že sú „iní". Majú tituly, postavenie, za sebou množstvo úspechov.
Teraz sedím vzadu a vidím svojich kolegov. Už nie sú pre mňa ľuďmi z inej planéty. Sú to ľudia ako ja. Áno, stále majú tituly, postavenie a za sebou množstvo úspechov. Ale zároveň v nich poznám normálnych ľudí, s ktorými sa pozdravím, keď prídem do práce. S ktorými sa bežne rozprávam, s ktorými chodím na obed.
Vtedy som tam sedela nervózna a nevnímala som nič okrem toho, čo sa dialo predo mnou. Nevedela som, kde sedí moja rodina. Nevnímala som ostatných hostí. A keď som kráčala po pódiu, len vzdialene som registrovala blýskanie fotoaparátov.
Teraz tu sedím uvoľnená, pozorujem nielen dianie vpredu, ale aj okolo. Vidím ľudí, ktorí tiež prišli neskoro. Na rozdiel odo mňa však neboli pripravení na nástrahu v podobe dverí, a tak pri vchádzaní narobili mnoho hluku. Vidím malé deti, ktoré sú nedočkavé, kedy už dostanú tú sľúbenú zmrzlinu. Alebo ešte menšie, ktoré sa práve v tej chvíli chcú poprechádzať po sále. Vidím rodičov, ktorí odovzdane vstanú a idú s nimi na okružnú cestu po aule, držiac ich za malé rúčky, podopierajúc ich, aby nespadli. Vidím chlapčeka, ktorého nejaká honorabilita či spektabilita vôbec nezaujíma - v sále sa nudí a dáva to hlasno najavo. Ocino ho zoberie do náručia a vyjde s ním na chvíľku na chodbu, aby to po pár minútach skúsil zas. Chlapček však svoj názor nezmenil a už vo dverách dáva hlasno najavo svoju nespokojnosť. Opäť teda vychádzajú zo sály... Ocino to skúsil ešte asi štyrikrát. Nepomohlo. Malý synček je zjavne typ, ktorý nemá rád ceremónie.
On ešte nevie, že o pár rokov to čaká aj jeho. Že potom bude tiež v prednom rade a bude s úctou hľadieť na tých „titulovaných". Že bude oblečený vo svojom najlepšom obleku a ruky sa mu budú potiť od nervozity. Že sa bude modliť, aby sa v tej najslávnostnejšej chvíli nepotkol. Že mu nič z toho nebude fuk. Lebo niektoré veci sa nemenia, meníme sa my...
