Keď som bola malá, bavilo ma všetko vrátane kuchyne. Dokonca mám niekde doma fotku, ako spolu so sestrou stojíme v zásterkách pri stole a ostošesť miešame niečo nedefinovateľné v mištičkách. Mamina stojí pri nás s úsmevom a tvári sa, akoby sme boli tie najlepšie kuchárky na svete.
Odvtedy ale ubehlo pár rokov a ja som sa kuchyni začala pomaly ale isto vyhýbať. Ani neviem prečo. Pamätám sa, že ešte keď som bola na strednej, občas som upiekla nejaký koláč alebo spravila palacinky. Teraz mi zostali len tie palacinky. A občas aj žemľovka alebo rezance s lekvárom. To je asi tak celý môj repertoár. Dokonca ani kávu som nevarila – keďže ju sama nepijem, nikdy som nevedela, koľko jej tam mám dať, aby bola tak akurát.
Keď som skončila strednú, mamka sa ma snažila dostať do kuchyne. Vraj nech sa niečo naučím, veď už som na vysokej, čoskoro si niekoho nájdem, vydám sa a kto nám bude potom variť. Moja odpoveď bola, že ja si nájdem veľmi bohatého muža a doma budeme mať kuchára. A ešte auto so šoférom. To je druhý môj problém – odmietam sa naučiť šoférovať, ale o tom niekedy inokedy.
Možno si hovoríte, aká som detinská, keď také niečo vypustím z úst. Ale to bola len taká prekáračka, ktorá ma vtedy veľmi bavila. Nie som z inej planéty, aby som nevedela, že sny sa plnia len v rozprávkach. A že ak si nejaké chceme splniť my sami, musíme snívať tie reálnejšie a splniteľnejšie, aby sme mali aspoň šancu.
Vždy som vedela, že žiadneho kuchára ani šoféra nebudem mať a že sa o tú kuchyňu nakoniec budem musieť postarať ja. A priznávam, mala som z toho aj trošku strach. Čo ak to nezvládnem? Čo ak sa to nikdy nenaučím?
Keď som si našla priateľa a náš vzťah zvážnieval, mamina sa ma opäť pokúšala presvedčiť, že by som sa mala naučiť aspoň základy, ale ja som bola tvrdohlavá. Nechcela som opäť zlyhať, cítiť sa totálne neschopná. A tak som odolávala. Tvrdila som, že keď príde ten správny čas, všetko sa naučím. Dúfala som, že sa tak stane.
Teraz som už niekoľko týždňov vydatá a ... varím. Ešte nie veľa, ale snažím sa. A baví ma to. Nedávno ma manžel našiel sedieť v kuchyni za stolom s telefónom v ruke a notesom pred sebou. Keď mi nakukol cez plece, videl, že si zapisujem, čo všetko má ísť do polievky, ktorú som chcela uvariť na náš prvý spoločný nedeľný obed. Samozrejme, že som zavolala mamine, veď komu inému ... Ani nebola prekvapená a trpezlivo mi nadiktovala všetko, čo som potrebovala vedieť, aby som to zvládla. Veci, ktoré som už dávno mala vedieť a napriek tomu som sa na ne pýtala...
Keď som dotelefonovala, ešte stále stál za mnou. Vzal ma za ruku a tuho objal so slovami, že ma ľúbi. Pýtala som sa, čo sa stalo. Niežeby mi nikdy nepovedal tie slová alebo ma neobjal, ale v tej chvíli som cítila, že sa niečo stalo.
„Lebo si píšeš recept na polievku.“
Aj on vedel o mojom postoji ku kuchyni. A ako sa toho všetkého bojím. Ale teraz videl aj to, že sa do toho pustím aj napriek strachu a veril mi, že to dokážem.
Neviem variť. Možno zo mňa nikdy nebude vychýrená kuchárka. Ale učím sa. Učím sa preto, že chcem. Preto, že keď vidím výraz na jeho tvári, keď mu predložím na stôl niečo, čo som uvarila (alebo upiekla) sama, tak viem, že presne ten moment chcem zažívať každý deň...
