Nedávno som čítala knihu. Niežeby to bolo u mňa niečo výnimočné, veď čítam vždy, keď sa čo len trošku dá. Dokonca ani tá kniha nebola nejaká špeciálna. Len taká bežná oddychová literatúra - zamilovaný román s tak trošku šablónovým dejom. Väčšina ľudí, ktorí sa považujú za tých „lepších" či „múdrejších" by len mávla rukou s pohŕdavým „pch". Ale mňa táto literatúra baví, je to jeden z najlepších spôsobov relaxu, aký poznám.
No a dnes som si na ňu spomenula. Väčšinou, keď sa dostanem do podobnej situácie - že mi zrazu napadne nejaká situácia či myšlienka z knihy, ktorú som čítala - hneď riešim, čo to bola za kniha a kto ju napísal. Niekedy si spomeniem hneď, niekedy sa musím postupne zavŕtať do deja, ktorý mi prebleskol hlavou a vyvolal celé to pátrania, snažím sa spomenúť si na mená postáv, obdobie, kedy sa dej knihy odohráva, ... nakoniec sa väčšinou dopátram odpovedí a knihu si čím skôr opäť prečítam.
Dnes to bolo trošku iné. Vôbec som nepátrala po tom, z akej knihy tie postavy boli. Nebolo to dôležité. Skôr išlo o dotieravú myšlienku, že na jednu z tých postáv sa podobám.
V knihe bol chlapík - typický kladný hrdina, ktorý je trošku drsný, trošku neromantický a tento bol navyše „iný". To bol výraz, ktorý sa v spojení s ním v knihe objavoval veľmi často. A to bol aj dôvod, prečo sa rozišiel so svojou prvou snúbenicou. Lebo ho nechápala a trochu sa ho aj bála. Navyše bola psychologička, takže sa ho snažila analyzovať a neskôr aj liečiť. Vydala sa za jeho bratranca, takže zostala v rodine. A keď si chlapík našiel ideálnu priateľku, s ktorou sa na konci knihy samozrejme aj oženil a „žili spolu šťastne až kým nepomreli", psychologička sa snažila „varovať ju", upozorniť na riziká, ktoré ju v spoločnosti toho „čudáka" čakajú. Lenže hlavná hrdinka sa svojho pána Pravého nevzdala. Pochopila, že je „iný" a rešpektovala to. Nesnažila sa ho analyzovať, pochopiť ani zmeniť. Jednoducho ho mala rada a brala ho takého, aký bol. Neriešila rozdiely medzi nimi dvoma, ale snažila sa hľadať kompromisy. A tak im to klapalo.
Klišé? Možno. Ale nemohlo by to tak skutočne fungovať? Nemali by sme brať ľudí takých, akí sú? Bez odsudzovania, bez snahy zmeniť toho druhého? Bez toho, aby sme sa ich snažili donútiť správať sa tak, ako to od nich očakávame?
A to je práve môj problém. Vždy chcem mať veci podľa seba. Keď si niečo vezmem do hlavy, dokážem nájsť milión dôvodov prečo žiadny iný názor nemôže byť dobrý. Najlepší je ten môj. A tak aj od ľudí vo svojom okolí očakávam, že sa budú správať podľa mojich želaní.A keď to tak nie je, som sklamaná. A dávam to najavo.
Koľko už bolo chvíľ, kedy som si povedala, že to viac neurobím? Že nebudem priveľa očakávať a potom sa trápiť a trápiť aj ľudí okolo seba? Vždy bez úspechu.
A dnes mi v hlave zapípala kontrolka. Keď som tú knihu čítala, považovala som pani psychologičku za negatívnu postavu, jej správanie som odsudzovala. A teraz mi došlo, že som ako ona. Hrozné pomyslenie. Snáď mi konečne pomôže urobiť niečo správne, zmeniť pohľad na svet, oslobodiť sa od starých zvykov. Dúfajme.
