„Čo je choré na tom, že tu chcem mať poriadok? Je to predsa aj môj byt, nie?"
„Ale takisto je aj môj a ja tu NECHCEM mať všetko roztriedené, uložené, rozškatuľkované, ... Chcem si veci zložiť tam, kde mi to v tej chvíli vyhovuje a nie všetko ukladať na presne určené miesto!"
„Ale potom tu budeme mať stále neporiadok!"
„NO A ČO?! Veď je to náš byt, tak prečo by sme tu nemohli mať občas aj neporiadok?!"
„Lebo..."
Alici už tečú po lícach horúce slzy a nevládze dopovedať. V zúfalstve sa otočí a nechá ho v obývačke samého.
Útek do spálne jej pomôže len na pár sekúnd, lebo v nasledujúcej sekunde sa rozletia dvere a rozzúrený chlap, ktorého nazýva manželom, ju drsne schytí za ruku, prudko otočí k sebe a jeho zelené oči na ňu sršia blesky: „Ako si dovoľuješ odísť, keď s tebou hovorím?"
Zatrasie ňou a ona cíti, ako jej v celom tele vibruje strach. Bojí sa ho. Bojí sa ako nikdy v živote.
Zuzana mala pravdu, keď jej hovorila, že po týždni ho predsa nemôže poznať. Ako mohla byť taká hlúpa a uveriť láske na prvý pohľad? Po jedinom večere strávenom s ním bola presvedčená, že ho pozná celý život a že je to človek, ktorý je tu len pre ňu. Dôverovala mu, verila jeho slovám a jeho hlasu, keď spolu trávili nekonečné hodiny telefonátmi, keď jej šepkal, že je tá najúžasnejšia žena na svete, keď jej dal pocítiť, že je preňho jediná.
Tak veľmi po tom túžila. Nešlo ani tak oňho, ako o ten pocit, že niekam patrí. Že má svoju rodinu.
Rodičia zomreli, keď mala 19. Akurát skončila školu, prijali ju na vysokú a ona sa tešila na nasledujúcich päť rokov strávených mimo domu.
A potom už žiadny domov nemala. Dom jej síce zostal, ale prázdny. Bol to len maličký domček na okraji mesta. Ale bez mamy a ocka sa v ňom cítila beznádejne osamelá.
Chcela niekoho milovať. A chcela byť milovaná. A chcela do svojho života opäť vniesť poriadok.
Mama mala vždy všetko upratané. V jej dome nebolo nikdy ani smietky a každá vec mala svoje miesto. Keď bola malá, neznášala tú precíznosť, s ktorou mama viedla svoju domácnosť. Cítila sa tam ako vo väzení. Chcela uniknúť.
Ale teraz, keď sa jej celý život rozpadol na márne kúsky, keď zostala úplne sama, zostal jej len ten poriadok. Nič viac nemala, len tých pár vecí, ktoré vždy odkladala na to isté miesto. Dávali jej istotu, že aspoň niečo je tak, ako má byť.
Keď spoznala Matúša, nemohla uveriť tomu, že si všimol práve ju. Spomedzi všetkých krásnych žien naokolo si všimol práve ju - nenápadnú sivú myšku. A zaľúbil sa do nej. Aspoň si to vtedy myslela. Verila tomu, pretože tomu chcela veriť. Bola to slamka, ktorej sa chytila vo svojej osamelosti, ktorá ju pomaličky doháňala k šialenstvu.
A teraz, len pár dní po svadbe, zisťuje, ako veľmi sa mýlila. Neobdivoval ju, neuznával ju, ... nemiloval ju. Chcel len niekoho, kto sa mu bude starať o domácnosť, kto mu navarí, operie, ožehlí, ... A ona bola ľahká korisť. Mala svoj byt, to jediné, čo jej zostalo po tom, ako predala rodičovský dom. Bolo tam toľko spomienok, ktoré jej pripomínali, že tie chvíle sa už nikdy nevrátia. Nemohla tam zostať. A tak ho predala a kúpila si byt v hlavnom meste, kde pracovala ako sekretárka. A teraz jej už ani ten nepatrí. Má manžela, s ktorým sa teraz o všetko delí. Keď sa brali, nebolo pre ňu dôležité, že do spoločnej domácnosti neprináša vôbec nič. Jednoducho bola šťastná, že bude mať rodinu a všetko ostatné jej bolo ukradnuté.
A teraz je už neskoro plakať.
Už nemá ako uniknúť. Niet cesty späť. Vzali sa a pre ňu je to na celý život. V dobrom aj v zlom...
