Mali sme veľa hračiek. Nie toľko, že by zaplnili kamión, ale keď nás mamina poslala upratať si ich, zdalo sa nám, že ich je strašne veľa. Pamätám si, že v izbe vedľa skrine bolo vyhradené miesto na hračky. Bolo to pod oknom. Hračky sa tam kopili - niekedy upratané, ale naozaj len niekedy. Bábiky, skladačky, plyšové hračky, dokonca autíčka.
A každá z nás mala kočík - ja žltý a sestra červený. Keď sme ešte chodili do škôlky, najväčším zážitkom pre nás bolo, keď sme mohli zobrať naše bábiky na prechádzku v kočíku. Vyobliekané, s kabelkami a s kočíkmi. Tie kočíky boli našou najväčšou pýchou. Vtedy sme sa cítili ako dospelé - veď sa predsa staráme o naše „detičky".
V telke som videla reklamu - už ani neviem, na čo to bolo - také malé kučeravé dievčatko tam chodilo s veľkým hnedým medveďom. Bol väčší ako ona, ale ona ho s láskou objímala a všade nosila so sebou. Vždy, keď tú reklamu vidím, zostanem len tak sedieť a premýšľam o tom, aké je to krásne takto sa o niekoho starať, prežívať s ním dni, deliť sa s ním o zážitky. Odkedy som sa vydala, cítim to každý deň. Keď sa zobudím vedľa človeka, ktorého milujem, keď mu môžem pripraviť raňajky, pobozkať ho pri dverách, keď odchádza do práce skôr ako ja, privítať ho, keď sa vráti, ... A viem, že keď sa naša rodinka rozrastie, po čom obaja veľmi túžime, budem sa s rovnakou, ba ešte väčšou radosťou starať aj o naše dieťatko.
Ale niekedy... niekedy sa cítim ako to malé dievčatko. Potrebujem niekoho mať pri sebe, len tak ho objímať bez slov a bez vysvetľovania. A v tom objatí nabrať istotu, pokoj a spokojnosť.
Raz som bola v Tescu, mali tam práve výpredaj hračiek. Keď som hľadela na tie škatule, zaujal ma jeden plyšový macko. Hnedý, v tričku. Mäkučký. Nie ako tie plyšové hračky, ktoré sú na dotyk tvrdé a neohybné. Sú krásne a ja ich zbožňujem, ale tento macko bol iný. Nebol ani veľmi veľký, ani nijako špeciálne krásny, ale mal úžasné oči. Také smutné, ale zároveň plné pochopenia. Ja viem, je to zvláštne rozprávať takto o hračke, ale tak som to v tej chvíli cítila...
Neskôr som tam zobrala manžela, že by sme mohli vybrať nejakú hračku pre jeho malého brata. Keď videl môj pohľad na toho medveďa, usmial sa na mňa a ja som vedela, že pochopil.
Toho maca mám doma, sedí si v spálni pri mojom vankúši a kedykoľvek sa cítim smutná alebo neistá alebo jednoducho trošku sama, keď manžel práve nie je doma a mamičkino objatie je ďaleko, vezmem si môjho medvedíka a držím ho v náručí. Len si ho túlim a cítim, že to objatie je liečivé, aj keď je to len hračka.
Nedávno sa mi dokonca stalo, že som s ním zaspala. A hoci inokedy sa v noci vždy prehadzujem a precestujem v posteli hádam aj kilometre, tentoraz som spala pokojne a ráno som sa zobudila s medveďom v náručí presne tak, ako som večer zaspávala. Manžel mi na druhý deň povedal, že v noci len tak sedel pri mne a pozoroval ma, ako spím. Vraj som vyzerala ako malé dievčatko. Nie vystrašené, ani smutné, ale spokojné. A trošku aj šťastné.
A aj preto ho milujem. Lebo má pochopenie pre to, že večer zaspím s medveďom v náručí namiesto neho. A že sa mi nevysmieva za to, že občas som ako malé dievčatko, ktoré hľadá v živote istotu. A že ma preto ešte viac ľúbi...
