Je asi normálne, že kým v dome nie sú deti, život je pokojnejší a hlavne tichší, že nie je toho toľko, o čo sa treba postarať a veci sú viac-menej jednoduché. A keďže ani ja ani môj manžel nepatríme medzi ľudí, ktorí by veľmi obľubovali spoločenský život (v mojom prípade to platí určite viac), veľa voľného času trávime doma. Domáca pohodička, spoločná večera, štrikovanie na gauči (to je moja doména, samozrejme J), pozeranie telky, vysedávanie pri počítači, ...
Časom si však človek uvedomí, že trávi viac času pri individuálnej činnosti než spoločnými aktivitami. Vlastne, až na tú večeru, len SME v jednej miestnosti, ale ani nie spolu.
Najviac si to uvedomujem, keď sa chystám do postele. Môj drahý má pekný zvyk, že ma príde „uložiť". Sadne si ku mne na posteľ, trošku sa porozprávame, dostanem pusu na dobrú noc a ... odíde späť k počítaču, lebo ešte „musí niečo dokončiť". Nie vždy, ale pre mňa až príliš často.
Spočiatku mi to vôbec nevadilo. Ja som kedysi tiež často trávila doma pri práci veľa času - dovtedy, kým ma to nezačalo tak deprimovať, že prácu vždy, keď je to možné, nechávam v kancelárii a doma sa jej ani nedotknem. Dokonca sa mi stáva, že aj keď si niečo donesiem domov, že to večer dokončím, nakoniec sa k tomu vôbec nedostanem a na druhý deň si to zas nesiem do kancelárie v rovnakom stave v akom som to niesla z nej.
Neskôr som však na to začala byť doslova alergická. V mojich vzdušných zámkoch, ktoré som si prácne vybudovala za tých 25 rokov, keď som snívala o svojej vlastnej rodine, predsa kráľ a kráľovná vždy išli spať spolu. No dobre, nie vždy, ale aspoň často. Tak prečo ja musím chodiť do postele sama?
Potom nastala fáza, kedy som si povedala, že je to v poriadku. Nie všetko sa bude v živote diať tak, ako ja chcem a keď chce môj manžel do noci pracovať, je to len a len jeho vec. Ale predsa len mi bolo smutno, keď som sa tak v posteli snažila zaspať s vedomím, že miesto vedľa mňa je studené.
A včera som zažila niečo, čo mi vynahradilo všetky tie smutné večery za uplynulé mesiace.
Vyšla som z kúpeľne a môj drahý už ležal v posteli. Vedela som, že je unavený, tak mi to ani nebolo čudné. Veď bolo jedenásť hodín a na druhý deň sme sa chystali vstávať skoro. Nasledoval náš večerný rituál, pusa na dobrú noc a myslela som, že pôjdeme spať. Ešte som mala v sebe trošku energie, tak som si vzala knižku (mimochodom, práve čítam kuchársku s takými tými užitočnými radami na začiatku J), že si budem ešte chvíľku čítať. Na moje prekvapenie sa manžel zdvihol a vybral sa do obývačky. No, a je po spoločnom zaspávaní, hovorila som si v duchu. Zase zapne počítač a ja môžem ísť spať sama. Vzápätí sa však objavil vo dverách s uličníckym výrazom v tvári a ... knižkou v ruke. Jedna z tých malých publikácií pre domácich kutilov. No teeeeda, toľko prekvapení v jeden večer?
A tak som si vychutnala chvíľku, kedy sme obaja ležali vedľa seba v posteli, každý so svojou knižkou v ruke a to pohodové ticho medzi nami mi dalo viac než keby sme sa spolu vybrali na nejakú spoločenskú akciu alebo strávili hodiny rozprávaním sa.
