Neviem prečo, ale dodnes si pamätám tú chvíľu, keď si nás rodičia zavolali na „rodinnú poradu". Ja som mala skoro osem a sestra šesť rokov. Boli sme práve po večeri a chceli sme sa ísť hrať alebo niečo také, keď nám mamina povedala, že máme prísť do kuchyne. Posadili nás za stôl a chystali sa nám oznámiť tú veľkú novinu. Nemala som tušenia o čo ide, trošku som sa aj bála, že som niečo vyviedla... Správu, ktorú sme sa dozvedeli, sme veru ani vo sne nečakali. „Budete mať bračeka alebo sestričku."
Tešili sme sa. Budeme mať doma malé bábo. To bude super. Chodiť s ním na prechádzky, hrať sa, starať sa oň.
Keď sa narodila, zrovna som bola v škole v prírode. Keďže mamina bola v nemocnici, musel ma vystrojiť ocino. Zvládol to celkom fajn, hoci sestra doteraz spomína na to, ako jej do školy nezabalil desiatu a pani učiteľka jej dala aspoň jablko, aby nebola hladná. Veľkú časť toho pobytu som preplakala. Všetkým, ktorí boli ochotní počúvať, som rozprávala, že mám doma malú sestričku a ešte som ju ani nevidela. Pravda je, že ja som plakala v každej škole v prírode, či už z takého alebo onakého dôvodu. Ale vtedy bolo horúcou témou bábätko, ktoré práve mamina priniesla z pôrodnice.
Časom sme zistili, že mať doma malé dieťatko nie sú len pekné chvíle, že bábo občas aj plače, že keď spinká, treba chodiť po špičkách, že plienky môžu aj celkom dosť smrdieť...
Ale aj tak to bola naša malá princezná. Mala krásne blonďaté vlásky, ktoré sa jej na koncoch točili do malých vlniek. Farba jej zostala dodnes, aj keď ich má už úplne rovné - vlnky to vzdali po niekoľkých strihaniach, podobne ako moje. Strašne ma bavilo česať ju, zapletať jej vrkoče všetkých možných typov. Neskôr sa už česávala sama, do chodby si sadla pred veľké zrkadlo, vytiahla celú škatuľu sponiek a popripínala si ich toľko, koľko sa jej na hlávku zmestilo.
A zrazu je veľká. Má takmer osemnásť a práve dnes odchádza na vysokú školu.
Keď sa pred pár týždňami rozhodovala, na ktorú výšku pôjde, pripadalo mi to také vzdialené. Aj vtedy, keď mi rozprávala o tom, ako si chcú s kamarátkami prenajať byt, aby nemuseli dochádzať.
Ale keď som si uvedomila, že zajtra im začína semester, a tak už dnes odchádza na privát, viem, že je to skutočne tu. Začína žiť svoj vlastný život, starať sa sama o seba. Nie, ešte neodchádza z domu natrvalo, ale predsa to už nie je to malé dievčatko, ktoré sa zo školy ponáhľa domov k svojim hračkám. Je z nej veľká slečna, ktorá chce byť samostatná a rozhodovať o všetkom, čo sa jej týka, sama.
Aj napriek tomu však potrebuje podporu svojej rodiny a blízkych. Potrebuje vedieť, že sa má na koho obrátiť, potrebuje zázemie a istotu, tak ako každé dieťa bez ohľadu na to, koľko má rokov.
A tak jej želám veľa šťastia. Veľa správnych rozhodnutí, úspešných krokov a dobrých priateľov, ktorí budú stáť pri nej a ona pri nich. Drž sa, maličká. Sme tu pre Teba, kedykoľvek nás budeš potrebovať.
