Keď som bola malá, chcela som byť predavačka, ako moja stará mama. Kým ešte pracovala, často sme za ňou chodili do obchodu, kde predávala a mňa to tak fascinovalo, že som sa rozhodla, že keď vyrastiem, chcem byť tiež predavačka. Alebo bol dôvod oveľa jednoduchší – bolo to jedno z mála zamestnaní, s ktorými som sa v mojom mladom veku stretla a mala možnosť si ho „vyskúšať“.
Nech už to bolo akokoľvek, vyrástla som a môj sen sa zmenil. Ešte stále si niekedy zasentimentalizujem a predstavujem si, že pracujem vo veľkom obchode s obrovským množstvom tovaru a mojou úlohou je všetok ho pekne poukladať do regálov. To sa vlastne prejavuje moja mánia všetko mať pekne roztriedené, zoradené, usporiadané a vyrovnané. Nie, nemýľte sa. Mne nevadí neutretý prach alebo zašpinená dlážka natoľko, aby som ráno a večer upratovala. Jednoducho len chcem mať svoj svet usporiadaný. Dodáva mi to istotu – istotu, že všetko je na svojom mieste a že sa na to môžem spoľahnúť. Že keď čokoľvek potrebujem, logická úvaha ma bez akýchkoľvek pochybností privedie k miestu, kde je daná vec odložená.
Okrem mojej rodiny táto moja „porucha“ privádza do zúfalstva aj mojich študentov – očakávam od nich, že budú mať poriadok v poznámkach, vo veciach, že skriňa v triede nebude vyzerať ako bojisko, že budú mať presné záznamy toho, čo, ako a kedy treba urobiť, jednoducho, že budú perfektní.
Áno, stala sa zo mňa učiteľka. Pýtate sa, ako je to možné? Hm, ťažko povedať. Vlastne ľahko – patrím medzi tých šťastných, ktorí v škole nemali veľké problémy. Učenie mi šlo ľahko, všetko, čo bolo len trošku logické, som chápala, problematické pre mňa boli len predmety, ktoré si vyžadovali suché naučenie sa faktov. A telesná. No, nie som práve športovec.
V každom prípade, keďže ja som učivu zväčša rozumela, nebol pre mňa problém vysvetľovať ostatným. Dokonca ma to bavilo a nachádzala som v tom určitú sebarealizáciu. Keď k tomu pripočítame fakt, že od samého mala som bola vodcovský typ, ktorý rád rozhoduje a často presadzuje svoje názory ... Učiteľstvo predmetov, ktoré ma bavili najviac, bolo pre mňa logickou alternatívou v mojich životných plánoch.
A tak som sa prihlásila na vysokú školu a po piatich rokoch som s diplomom v ruke kráčala na svoje prvé pôsobisko už ako oficiálna učiteľka. Na tom gymnáziu som strávila dva roky (vlastne tri, ak rátam aj pár hodín týždenne, ktoré som tam učila počas piateho ročníka na vysokej škole). Chcela som pridať prídavné meno, ktoré by ich vystihovalo, ale tá časť môjho života sa rozhodne nedá zhrnúť do jediného slova. Bolo to krásne, ťažké, poučné, náročné, zábavné, stresujúce, zaujímavé, plné smiechu, plné sĺz, občas aj strachu, priateľstiev aj podrazov, ... jednoducho nezabudnuteľné.
Za tie roky som sa veľa naučila. Našla som tam priateľov, ktorí mi pomáhali a aj neprajníkov, ktorých úsilie „poraziť ma“ ma posilnilo. Čo ale bolo pre mňa najdôležitejšie zo všetkého, čo mi pomáhalo prekonať ťažké chvíle? Vedomie, že byť učiteľom je záväzok na celý život. Že to nie je len práca, do ktorej ráno prídete, niečo urobíte a idete domov. Pre mňa, ako aj pre niektorých mojich kolegov, je to poslanie, ktoré sa nekončí tým, že zazvoní na konci hodiny alebo že podvečer opúšťame brány školy. Pre nás je to nevyhnutná súčasť celého ďalšieho života. Je to sám život, štýl, ktorý žijeme, vedomie, že sme súčasťou životov našich študentov a obrovská zodpovednosť za to, čo robíme a čo dávame ďalej.
Z tohto poznania vyplýva množstvo ďalších úvah, ktoré mi za tie mesiace a roky preleteli hlavou. Jednou z tých dôležitých, ktoré mi boli a sú oporou, je pomyslenie na to, čo je vlastne úlohou učiteľa. Na takúto otázku vám nikto nedá jednoznačnú odpoveď. Slová ako „naučiť študentov učivo“, „pripraviť ich na život“, „vychovávať ich“, „zodpovedne sa starať o triedu (čím sa vlastne myslí vyplňovanie všetkých tých papierov a štatistík)“ ... Možno majú pravdu a aj toto sa dá zahrnúť do práce učiteľa.
Ale ja... ja si myslím, že dôležité je niečo iné. Učiteľovou prvoradou úlohou nie je učiť a dokonca ani vychovávať. Nechápte ma zle – nechcem zľahčovať rokmi vžité pravdy ani prevracať svet naruby. Jednoducho si myslím, že učiteľ je v prvom rade na to, aby pomáhal, aby sa staral.
Dnešný materiálny svet hovorí o tom, že škola je vlastne miesto, kde sa poskytujú služby. Že každá škola by mala vychádzať z potrieb okolia a pripravovať študentov na uplatnenie sa na trhu práce. Áno, zrejme by to tak malo byť. Veď načo ich učiť kováčstvu, keď v živote budú len obsluhovať nejaký výrobný stroj? Avšak vyjadrenie, že škola má poskytovať služby, je veľmi chladné, vôbec nehovorí o tom, že v tej škole pôsobia ľudské bytosti, že do svojej práce vkladajú veľkú časť seba.
Preto by som iste modernú definíciu školy formulovala inak. Napríklad takto: Škola je miesto, kde mladí ľudia získajú vedomosti a zručnosti pre život a učitelia im pri tom pomáhajú a radia. Alebo: V škole učitelia pomáhajú mladým ľudom osvojovať si vedomosti a získavať zručnosti potrebné pre život.
Samozrejme, tieto procesy je možné popísať aj podrobnejšie. Najprv by som však rada vyjadrila dôveru v to, že dnešní učitelia neučia kvôli peniazom, ale preto, že to tak cítia v srdci. Že v sebe majú túžbu pomáhať iným, viesť ich k cieľu. Že pre nich nie je dôležité to, čo stihli počas hodiny prebrať, či dodržali jednotlivé časti vyučovacej jednotky, alebo či ich trieda dosiahla priemer pod 1,5. Že to, na čom im najviac záleží, je, čo si študent zo školy odnesie. Čo z toho, čo sa počas dňa v škole stalo, ovplyvní jeho ďalší život.
