Ale ono si nedá povedať ani za svet. Akonáhle zaregistruje nejaký neúspech alebo vybočenie z plánu, jednoducho sa zatne a nastaví jej náladu na bod mrazu alebo ešte aj do mínusu. Všetky dobré rady, že si to nesmie tak pripúšťať, že život treba žiť a nie stále sa len trápiť, môžu ísť dokelu. Keď je zle, tak je zle a nepomôže žiadna zo „zaručene osvedčených" techník na zlepšenie nálady.
Pomáha len jedno - vyrozprávať sa. Nie, to nie je ten správny výraz. Lepší by bol „vyžalovať sa", lebo to nikdy nie je len taký obyčajný rozhovor. Na začiatku musí prísť fáza ľutovania sa, potom hľadanie vinníka a obviňovanie všetkých možných (samozrejme okrem seba) a nakoniec odhodlanie nenechať sebou mávať alebo dokonca rozhodnutie, že si to už viac nebude všímať a jednoducho takéto situácie odignoruje. Ona aj jej „spolutrpiteľ" veľmi dobre vedia, že sú to len plané reči a pri najbližšej príležitosti budú opäť „bojovať" presne tak, ako teraz, ale na tom nezáleží.
A potom príde fáza „takého normálneho pokecu", kedy sa rozprávajú o niečom, čo ani zďaleka nesúvisí s pôvodným dôvodom ich stretnutia. To je na tom najlepšie. Vtedy už nemyslí na problémy, jednoducho si len vychutnáva rozhovor s niekým, na kom jej záleží a komu záleží na nej. Kým má na svete priateľov, ktorí s ňou majú trpezlivosť, dá sa to zvládnuť.
Horšie je to vo chvíľach, kedy sa v jej živote žiadny taký priateľ nevyskytuje. Ako teraz. Všetci blízki majú niečo na práci, lepšie povedané, momentálne nemajú na ňu čas. Alebo ich jednoducho nechce zaťažovať svojimi problémami. A navyše to už zažili toľkokrát, že sa im ani nečuduje, že sa niekedy nenápadne vyhýbajú funkcii „bútľavej vŕby".
Vo chvíli takmer zúfalstva otvorí notebook a vyťukáva do klávesnice všetko, čo ju trápi, nad čím rozmýšľa, čo v jej vnútri kypí a derie sa to von. Na moment sa zdá, že to stačí, ale... Ale v takýchto situáciách človek potrebuje cítiť ľudské pochopenie a papier či počítač na to jednoducho nestačia. A tak stále hľadá spôsob, ako uľaviť svojim myšlienkam, ako ich dostať „ďalej"...
Internet. Magické slovíčko. Priateľské, ale aj nebezpečné. Môže pomôcť, ale aj ublížiť...
Nie, tie texty nepíše kvôli vyriešeniu aktuálnych spoločenských problémov, dokonca ani kvôli „priateľským" radám, ako sa má v danej situácii človek zachovať. A čo je možno pre niekoho najprekvapujúcejšie, v niektorých príbehoch ani nie je hlavnou postavou. Jednoducho si ich vytvorila v hlave na základe dojmov a pocitov, až kým z nich nie je niečo takmer skutočné a teraz sa to derie von. Jediné, v čo dúfa, je, že si ich možno prečíta niekto, kto nájde v sebe kúsok pochopenia, koho osloví niektorý text, komu niečo pripomenie alebo možno privolá nejakú spomienku.
„Žiadne stretnutie nie je náhodné." Platí to aj pre čítanie? Keď si niekto prečíta to, čo napísala, môže pocítiť to, čo cítila ona, keď to písala? Akoby sa stretli a chvíľku rozprávali? Ovplyvní toto „stretnutie" obidve strany? Zanechá po sebe niečo - verme, že pozitívne? Snáď áno... Aj keď si uvedomuje, že virtuálny svet nikdy nemôže nahradiť ten skutočný (a ani po tom netúži), verí, že aj virtuálny svet dokáže človeku aspoň niekedy poskytnúť kúsok pozornosti, pochopenia a možno aj priateľské „objatie"...
Ďakujem všetkým, ktorí nečítajú preto, aby našli niečo na skritizovanie, aby hodnotili a komentovali a analyzovali, ale preto, že chcú spoznať kúsok zo sveta, o ktorý sa chcem podeliť... Ďakujem, že ste sa so mnou „stretli"...
