Ak uveríme, že každé jedno stretnutie v našom živote má zmysel, nebude náš život nevyhnutne krajší? Veď koľkokrát sa nám stalo, že sme sa s niekým stretli a to stretnutie zanechalo v nás zlý pocit alebo dokonca „ranu na duši"? Ak sa na takéto chvíle pozrieme s myšlienkou, že sa to malo stať, pretože tým stretnutím sa niečo nové naučíme, neznamená to, že tie nepríjemné, možno častokrát aj smutné pocity sa stratia? Ale aspoň dostanú príchuť niečoho „správneho", čo si nebudeme vyčítať alebo ľutovať?
Možno som jediná a možno sa nás takých nájde viac, ale ja takéto nepríjemné chvíle vždy beriem veľmi osobne. Stačí, aby sa dotyčný na mňa zamračil alebo zvýšil hlas a okamžite si celú vzniknutú situáciu vzťahujem na seba. A potom ma to trápi. Niekedy strávim nie hodiny, ale dni premýšľaním, čo som mohla (mala) urobiť inak.
A preto sa mi tá myšlienka tak páči. Žiadne stretnutie nie je náhodné...
Keď som napísala prvých pár článkov, nechala som ich uzavreté vo svojom počítači. Bála som sa dať ich „von". A potom som si povedala, že to risknem, aj keď strach bol veľký. Bála som sa reakcie. Toho, čo si ľudia pomyslia. Ako budú moje články vnímať a čo mi na ne odpíšu. Na jednej strane som dúfala, že nejaká reakcia príde, ale zároveň som sa modlila, aby bola pozitívna, lebo mi bolo jasné, že tú negatívnu by som ťažko niesla.
A tak to aj bolo. Keď už to bolo „vonku" a nedalo sa cúvnuť, prišlo aj dobré aj zlé. Niektorí boli milí, niektorí ironickí, niektorí vyslovene nespokojní. Tie negatívne reakcie ma mrzeli. Veď kto rád počuje kritiku na to, čo robí? Aj keď som stále mala na pamäti, že každému sa páči niečo iné, a teda nikdy sa nedá vyhovieť všetkým, bolo to ťažké. Viackrát som si povedala, že už nenapíšem ani slovíčko, ... ale potom som to aj tak urobila zas a zas.
A potom som si prečítala tú knihu a pripomenula si, že aj to negatívne v našom živote má zmysel. Že na každú situáciu sa dá pozerať z rôznych uhlov pohľadu. A že ľudia vždy robia to, čo sa im v danej chvíli zdá správne, a teda aj človek, ktorý sa tvári ako majster sveta, mi nenapísal do diskusie preto, že mi chce dokázať, aká som úbohá a ako ničomu nerozumiem, ale jednoducho mal možno pocit, že mi tým pomôže. Alebo si riešil vlastné problémy a toto bola jeho terapia.
Na chvíľku som si predstavila, že čítanie nejakého článku je ako stretnutie s človekom, ktorý ho napísal. Ten článok nemusíme otvoriť, tak ako sa na ulici človeku nemusíme prihovoriť. Ale ak ho otvoríme, ak sa s ním „stretneme", niečo v našom živote sa zmení. Možno málo, možno celý svet. Možno si zaspomíname. Možno si pripomenieme to, čo je v živote dôležité. Možno zistíme, že sa môže stať aj niečo horšie než je to, čo prežívame v tej chvíli. Možno objavíme niečo, o čom sme nemali tušenia. Možno začneme snívať...
Je to naše slobodné rozhodnutie, či začneme čítať. A rovnako je na nás, či a ako zareagujeme. Len my rozhodujeme o tom, či dáme tomu „stretnutiu" šancu.
A autor? Autor čaká. Čaká na reakciu, čaká na povzbudivé slovo. Možno aj na kritiku. Urobil prvý krok k tomu, aby jeho život bol bohatší o nové stretnutie - lebo žiadne stretnutie nie je náhodné.
