Zo stromov s púčikmi - budúcimi listami, sa ozýval veselý spev vtáčikov. Pridal sa k nim aj zurčiaci potôčik, tečúci priamo cez dedinu. Na okolitých kopcoch sa ešte kde-tu beleli fliačiky posledného snehu, ktorý sa však veľmi rýchlo topil. V záhradkách pred učupenými domčekmi kvitli snežienky a iné drobné kvietky. Aj trávička sa začala pomaly zelenať, pretože prišla jar!
„Vidíš to krásne autíčko?" spýtala som sa dvojročného Timka, ktorý ma pevne držal za ruku. Stáli sme na jednej z dedinských uličiek a pozerali cez plot na akýsi dvor, kde sa povaľovalo veľa hračiek.
„Timko si ho chce požičať!" rázne odvetil.
„No, to asi tak ľahké nebude, lebo si ho nemáme od koho vypýtať, vieš? Nevadí, Timi. Nabudúce, dobre?"
„Dobe, nabudúce." A už sa chcel rozbehnúť preč, keď som ho v poslednej chvíli zastavila.
„Aha, Timi! Pozri aký veľký havo! Asi ide ku nám!" Jemne som pootočila Timkovu hlávku, aby uvidel čuvača, idúceho po ulici.
Veľký biely pes nebol sám. Viedol ho muž, ktorý pred sebou tlačil detský kočík. Popri ňom cupitalo asi tak štvorročné dievčatko. Pes ťahal pána z jednej strany ulice na druhú. Všade mu niečo voňalo, preto to chcel oňuchať. Muž však strácal trpezlivosť. V jedenej ruke kočík a v druhej pes, akosi to nešlo dohromady. Majiteľ psa zrazu zastal. Strhol deku, ktorá bola prehodená cez kočík a začal surovo biť drobčeka, ktorý v ňom nechcel spinkať. Keď sa vyzúril, dal deku na pôvodné miesto a pokračoval v ceste aj so svojím psom.
Ako tak prechádzal okolo nás, zdvihol zrak a naše pohľady sa na okamih stretli. Neviem, čo vtedy tento muž prežíval, ale z jeho očí bolo cítiť smútok, bolesť, beznádej, neistotu a sklamanie. Nemal veľa rokov. Možno tridsať alebo ešte menej, ale zažil toho už veľa...
Večer sme išli s Timkom pozrieť vláčik na malom dedinskom námestíčku. Timinko dúfal, že ho už niekto opravil, ale nestalo sa tak. Starý banský vláčik, odstavený na kúsku koľajnice, čakal na svojich obdivovateľov tak isto, ako aj pred niekoľkými dňami. A nielen dňami, už mnoho rokov nehybne stál na tom istom mieste ako pozornosť pre turistov. To však Timko ešte nevedel pochopiť, a tak stále tajne dúfal, že ho raz niekto opraví a bude sa dať na ňom previezť.
Keď sme prišli na námestie, privítali nás dve krásne dievčatká, ktoré sa tam hrali. Náš príchod ich veľmi potešil. Veselo okolo nás pobehovali a chceli, aby sme sa k nim pridali.
„Ako sa voláš?" spýtala som sa tej staršej.
„Mimi a toto je moja sestrička Ester," pričom ukázala na drobčeka v žltej bundičke.
„Máte krásne mená. Kto vám ich dal?"
„Maminka," znela odpoveď.
„A kde máte maminku?" vyzvedala som.
„Pracuje v obchode."
„A ocka?"
„Ocko je tamto, ale asi ho nevidíte," odpovedala, zatiaľ čo ukazovala na muža, ktorý pri parku, vzdialenom asi sto metrov, opravoval auto. Vôbec si nás nevšímal, svoju pozornosť úplne venoval starej rachotinke. Pri zadných kolesách auta ležal biely pes. A vtedy mi došlo, bol to ten muž, s ktorým sme sa už raz stretli!
„Miriam, koľko máš rôčkov?" spýtala som sa.
„Štyri a Esterka má dva."
„No, tak to má tak isto ako Timko. Však Timi?" Pozrela som sa na môjho kamoša, ktorý stál vedľa mňa.
„Ja mám dua," zahlásil Timko, pričom hrdo zdvihol rúčku a ukazoval nám koľko je to na prstoch.
„Mimi, chodíš už do škôlky?"
„Nie, nemôžem. Musím sa starať o sestričku, keď je ocko aj s maminkou v robote." Jej odpoveď ma veľmi zabolela.
„Zostávate teda doma samé?!" zdesene som vykríkla.
„Nie, ešte je s nami Alan, náš pes."
Zahľadela som sa na obe dievčatká. Boli sirôtkami aj napriek tomu, že mali rodičov. Ich oblečenie bolo pekné, ale veľmi otrhané. Akoby ich maminke na nich aj záležalo, no na druhej strane, nemohla sa im venovať.
Po chvíli sa Miriam rozbehla ku vláčiku. Timko ju nasledoval. Zostala pri mne len malá Esterka, ktorá dovtedy nepovedala ani slovko.
„To je kletko, však?" zrazu prehovorila. „Klétuško kletko!" Jej slová boli adresované na malý Timkov ruksačik - plyšového krtka, ktorý som držala v rukách.
„Cem si vyskúšať!" zahlásila.
„Pravdaže, len z neho vytiahnem čajík, dobre?" A už som rozopínala čierny krtkov zips. Potom som dala ruksačik Esterke na chrbátik, ako som jej sľúbila.
„Dobý, dobý mi je!" radostne zvolala, pričom tlieskala drobnými ručičkami.
‚Taká malá vec a taká veľká radosť!‛ tešila som sa s Esterkou. ‚Aspoň iskierka nádeje v jej ešte krátkom živote!‛
Potom sme sa chvíľku spolu hrali. Rýchlo sa však začalo stmievať, preto sme sa museli rozlúčiť. Dievčatká nám smutne mávali na rozlúčku a chceli vedieť, kedy znovu prídeme. Ale pre nás to bol posledný deň, čo sme mohli zostať v tej tichej zabudnutej baníckej dedinke.
Keď sme s Timkom prechádzali okolo parku, ocino Miriam a Ester ešte stále opravoval auto. Jeho veľký biely čuvač Alan sa schúlil do klbka a tvrdo zaspal.
annieMERCY©2010
