Pohľad na tie staromódne topánky ma prinútil zamyslieť sa. Kto to môže byť, keď má obuté niečo také, čo sa už dávno nenosí?
Z jej nôh som prešla pohľadom vyššie. Keďže sedela niekoľko sedadiel predo mnou, mohla som ešte vidieť jej hlavu s krátkymi čiernosivými vlasmi.
Rozmýšľala som nad osudom tejto neznámej osoby. Čo ju prinútilo obuť si také topánky? A vlastne, koľko môže mať rokov? Možno sa v tých topánkach cíti dobre, možno sa jej dokonca páčia a možno jej na tom ani nezáleží. A čo ak si nemôže dovoliť kúpiť lepšie?
Sedela na svojom mieste a ani sa nepohla. Ale ja som nedokázala na ňu zabudnúť. Kto to tak môže byť?
Autobus bol plný študentov idúcich do školy. Žeby aj ona patrila medzi nich? Nie, to mi nejako nesedelo. Neobula by si predsa také topánky...
Náhle sa postavila a kráčala smerom ku mne. Zastavila sa pri zadných dverách autobusu a bolo zrejmé, že chce vystupovať. Nikto iný sa k nej nepridal, a tak tam stála a čakala. Z jej očí sa dala vyčítať plachosť, ale aj skromnosť. Bola útlej postavy a mala oblečenú starú bundu. Nie, tá bunda až taká stará nebola. To sa mi len na prvý pohľad zazdalo.
Mala klasický, ničím výnimočný strih, bola hnedej farby a na prednej strane jej žiaril veľký nápis. Bol taký nápadný, že by si ho všimol aj ten, kto by si ho všimnúť nechcel. A navyše, bol napísaný po anglicky.
Prišlo mi jej veľmi ľúto. Určite nevedela, čo to znamená. Ten nápis musel byť mnohým ľuďom tŕňom v oku. Ja som s ňou síce súcitila, ale určite mnohí, ktorí ju stretli, sa jej vysmievali. Ak nie nahlas, tak aspoň v mysli.
A čo bolo napísané na jej bunde? RICH! (bohatá).
Keď som si ju ešte raz premerala pohľadom, pochopila som, prečo mala obuté tie škaredé topánky, ktoré mi akosi nechceli dať pokoj.
Bola to chudobná, prácou zmorená, asi tak päťdesiatročná Rómka. Keďže bola drobnej postavy, ani som sa nečudovala, keď sa zrazu otočila ku mne a niečo mi povedala. Hanbila sa, preto hovorila veľmi potichu. A navyše, ja som počúvala hudbu, tak som ju vôbec nerozumela. Ale pochopila som, čo asi chcela. Vyskočila som zo sedadla a stlačila zvonček (na ktorý ona nedočiahla) na znamenie šoférovi, aby na najbližšej zástavke zastal.
Avšak šofér zvonenie buď prepočul, alebo ja som slabo stlačila zvonček, pretože spomínanú zástavku sme minuli veľkou rýchlosťou. Šofér na tom úseku ešte viac pridal. Asi to bola jediná príležitosť, kde mohol ísť tak rýchlo, ako len chcel.
Pozrela sa zúfalo na mňa. Ja som však len pokrčila plecami. Nevedela so jej pomôcť. Chvíľku ešte stála pri dverách, potom sa otočila a kráčala uličkou dopredu ku šoférovi.
Zastavili sme až na ďalšej zastávke. Neviem, kam mala namierené. Možno jej to aj pomohlo. Mohla byť bližšie ku svojmu cieľu, lebo tá druhá zastávka bola viac v centre mesta. A možno to bolo pre ňu oveľa ďalej...
Rýchlo vystúpila a rozbehla sa po chodníku. Jej hnedá bunda s priam kričiacim nápisom sa stratila v dave ponáhľajúcich sa ľudí za svojimi každodennými povinnosťami.
A ja? Mne zostala len tichá modlitba. Modlitba za ňu. Ale som si istá, že On ju počul!
annieMERCY©2009
