Celá rodina bola v ten deň doma. Niekto pobehoval s vysávačom z izby do izby, niekto varil obed, niekto ešte spal, niekto sa snažil učiť, niekto si hral na gitare a niekto nemal na nič náladu. Ten posledný „niekto" som bola žiaľ ja.
Nebolela ma hlava, nemala som v noci nočnú moru, s nikým som sa nepohádala, nemusela som sa učiť, nemusela som upratovať, nemusela som nič, no aj napriek tomu som bola zúfalá. Nič ma nebavilo. Bol to zase jeden z tých obyčajných dní, zase tá istá nálada doma, zase tí istí ľudia, zase tie isté problémy, zase tá istá atmosféra, zase a zase... Neviem, proste všetko ma prestalo baviť a nevidela som už v ničom význam.
Človek sa niekedy tak snaží, vydá toľko námahy, úsilia a potom príde jeden blbý deň, keď mu všetko príde ako úplná márnosť. Nevidí zmysel už ani v tých veciach, ktoré mu ešte deň predtým zmysel dávali. Má chuť všetkým praštiť, vzdať sa, kapitulovať... Ale aj to sa mu zdá akosi málo.
Nechám to všetko tak, ale čo potom? Kam pôjdem? Čo budem robiť? Veď niečo robiť musím, inak by som sa zbláznila... O.K., tak budem aspoň dýchať. Keď už nič iné nemám na práci, tak budem aspoň dýchať...
Ale ani dýchať sa mi nechcelo. Proste už aj to mi pripadalo ako zbytočnosť - veď aj načo? Potrebuje ma ešte niekto? Myslím, že ľudia sa zaobídu aj bezo mňa. Alebo žeby som predsa len niekomu chýbala?
Sedela som na posteli a nevedela si dať rady sama so sebou. A potom som sa postavila a prešla k oknu. Vonku nádherne svietilo slniečko a doslova to tam žilo. Vtáčiky čvirikali v neďalekom hájiku svoje nádherné jarné pesničky a včely radostne vyletovali z úľov a opäť sa do nich vracali pričom prenikavo bzučali. Jednoducho povedané - vonku sa dial úplný protiklad toho, čo som prežívala ja vo svojom vnútri. Pozerala som von oknom a snažila sa nájsť nejaké východisko zo zdanlivo nevýchodiskovej situácie.
Ako som tak prechádzala pohľadom po našej záhrade, môj zrak zastal na jednom v ten moment dosť podstatnom mieste - pod včelím úľom. Deň predtým tam ešte nič nebolo, len zelená tráva a zrazu sa tam objavili malé žlté slniečka.
„Tati, to je pre mňa?" vydrala sa otázka z môjho hrdla smerujúca k Bohu. „Tie púpavy dnes rozkvitli pre mňa? Naozaj len pre mňa?" Nemohla som tomu uveriť. Po lícach mi stekali slzy radosti a dojatia. Tatino o tom všetkom vedel, preto dal, aby práve v ten deň rozkvitli prvýkrát púpavy. Vedel, čo ma trápilo, aj keď ja som to nevedela pomenovať. Vedel, čo mi spôsobovalo bolesť v srdci. Vedel, čo som cítila. On o tom proste vedel a bol tam so mnou...
Skutočný priateľ vás nikdy neopustí. Bude pri vás stáť vo všetkých situáciách, a to bez ohľadu na to, či sú dobré, alebo zlé. Či sú príjemné alebo namáhavé. Či sneží, mrzne, prší alebo svieti slnko. On nehľadí na okolnosti, na zlé počasie, na neúspechy, pády a sklamania, on tam proste je preto, lebo vás má rád.
Dnes, keď som išla domov, cestou som pozorovala, ako sa príroda od toho dňa výrazne zmenila. K púpavám sa pridali nielen tulipány v záhradkách, ale aj fialky a zlaté dažde. A keď som bola večer skontrolovať svoje záhony, zistila som, že tento rok mi bude prvýkrát kvitnúť orgován. Už ho mám vysadený niekoľko rokov, ale ešte nekvitol. Tak sa na to veľmi teším. Som zvedavá, akej farby budú jeho kvietky. Dúfam, že fialovej. :-)
A inakšie, videli ste tie nádherne kvitnúce čerešne? Vyzerajú ako princezné čakajúce na svojich princov. Vyžaruje z nich úžasná jemnosť a krehkosť. A ich vôňa je tak príjemná, že by sa dalo pod nimi stáť aj celý deň... Tatino nás musí mať naozaj veľmi rád!
With love, annie
