Dvaja kamaráti

Dnes ráno cestou do práce som prestupovala na jednej zastávke ako už obvykle každý deň. A ako som nastúpila do autobusu, ktosi stál vpredu pri šoférovi a hlasno rozprával na celý autobus. Bol to akýsi vysoký pán. Pôsobil zvláštne.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Autobus sa pohol a na tretej či štvrtej zastávke niekto ďalší pristúpil a rovno sa postavil vedľa mňa. Toto bol tentokrát akýsi nízky pán. Už z jeho tváre bolo zjavné, že má Downov syndróm. Keď tohto nového nízkeho zazrel ten ukecaný vysoký vpredu, už aj sa pratal za ním cez všetkých stojacích ľudí hlava-nehlava. Vykrikoval nadšene na pána s Downovým syndrómom a usmieval sa od ucha k uchu:

"Igor, aj ty si tu?"

Chlapík s Downovým syndrómom vedľa mňa sa schúlil, dal si hlavu za operadlo a snažil sa tak skryť. Ukecaný pán však došiel rovno ku nemu:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

"Igor, čo ti je? Nechceš sa so mnou rozprávať? Čo sa ti stalo, Igor? Prečo sa skrývaš? Hneváš sa na mňa?"

"Vypadni, Peťo! Ja sa s tebou nebavím!" zúfalo zakričal schúlený pán vedľa mňa. Tvár mal zakrytú a predstieral, že nič nevidí.

"A prečo mám vypadnúť? Urobil som ti niečo, Igor?" nedal sa ukecaný.

"Zbil si môjho kamaráta. My sa už s tebou nehráme. Vypadni!!!"

"Ale ja som ho zbil iba kúsok. Neboj, Igorko, teba biť nebudem. Ty si môj dobrý kamoš predsa. Ja som zbil len Paľa. Igorko, neskrývaj sa. Ja sa chcem s tebou kamarátiť."

Igora zlosť rýchlo prešla. Zvyšok cesty už spolu veselo debatovali.

Z celého ich rozhovoru bolo jasné, že sú obaja mentálne postihnutí. Úplne sa správali ako malí chlapci. Mohli mať tak 40-55 rokov. Ťažko odhadnúť. No boli ako deti. Ich rozhovor však zaujal celú posádku autobusu. Každý sa usmieval. Lebo oni riešili len to, či sa niekto s niekým kamaráti a či nie a kto koho zbil. To bol ich celý svet. Vôbec ich netrápili iné, akoby "dôležitejšie" veci života.

SkryťVypnúť reklamu

I napriek tomu, že pôsobili komicky, priniesli dnešné ráno veľké uvoľnenie do autobusu. Boli samí sebou. Vôbec nevadilo, že boli postihnutí. Bolo vidno, že neskrývajú, akí sú. A to bolo naozaj vzácne! Nehrali sa na niekoho, kým naozaj neboli. Oni toho vlastne ani nevedia...

Celý autobus sa vďaka nim usmieval. Títo ľudia sa vedia rýchlo nazlostiť, ale aj rýchlo si odpustiť. My, ostatní dospeláci, sa máme čo od nich učiť. :-)

Anna Mezovská

Anna Mezovská

Bloger 
  • Počet článkov:  61
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pochádzam zo stredného Slovenska. Študovala som environmentálnu chémiu a následne som absolvovala štúdium dokumentárnej fotografie a misijnej práce v zahraničí. Krátko som sa na univerzite venovala i štúdiu výživy ľudí. V súčasnosti sa venujem fotografii, cestovaniu, písaniu a práci s deťmi. Mám veľmi rada beh na dlhé trate, lyžovanie či plávanie, maľbu, prácu v záhrade, zvieratá, kreatívnu ručnú tvorbu a grafický design.“Rabbit's clever," said Pooh thoughtfully."Yes," said Piglet, "Rabbit's clever.""And he has Brain.""Yes," said Piglet, "Rabbit has Brain."There was a long silence."I suppose," said Pooh, "that that's why he never understands anything.” ― A.A. Milne, Winnie-the-Pooh Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéDeťom

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

53 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

722 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
SkryťZatvoriť reklamu