Častokrát, a to hlavne poobede, som sa viezla lanovkou hore na kopec s niekým. Mohol to byť známy i neznámy, lyžiar či snowboardista. Alebo miesto vedľa mňa bolo proste prázdne, no aj tak tam vždy niekto bol. Robil mi spoločnosť a tej spoločnosti som sa bála. Nechcela som ju, avšak ona ma chcela. Priam po mne dychtila. Prenasledovala ma deň i noc a ja som sa jej poddávala. Mohla som proti nej aktívne bojovať, to som vlastne aj robila, ale napriek tomu mi bola neustále v pätách.
Púšťala som sa svahom najrýchlejšie, ako som sa kedy vôbec odvážila, aby som sa jej stratila z dohľadu, no ona sa ma pevne držala. Nevzdala sa ma. A tou spoločnosťou bol sám strach! Strach, že padnem...
Týždeň prešiel a ja som sa opäť vrátila do starých koľají. Škola, povinnosti, upratovanie, ale aj priatelia. Mala som príležitosť rozmýšľať nad sebou:
„Prečo som sa nedokázala uvoľniť a zabudnúť na všetko? Prečo som nemohla lyžovať len tak pre radosť? Pre potešenie? Prečo som neverila, že ma sám Boh chráni a že sa mi nič zlé stať nemôže? Prečo som sa dala oklamať? Prečo som skočila strachu ako mucha na lep zavesený v lete niekde v kuchyni u starej mamy? Prečo som nedôverovala Pánovi? Prečo???"
Po dlhšom čase som sa znova dostala na svah. Vyzerala som rovnako. Teda navonok! Tie isté lyže, lyžiarky, bunda či rukavice. No v mojom vnútri nastala obrovská zmena. Bola som odhodlaná padať. Nebudem sa toľko brániť. Teda, keď budem strácať rovnováhu, tak jednoducho padnem. A basta! Veď aj profesionálni športovci padajú a nikto sa im za to nevysmieva. Vlastne skoro nikto.
Všetkých desať prstov na oboch mojich rukách by mi nestačilo na to, aby som mohla zrátať, koľkokrát som sa ocitla v ten deň na zemi. A viete čo? Mne sa to padanie zapáčilo! Mohla som ísť bez obáv upravenou zjazdovkou alebo hlbokým prašanom, uprednostňovaným hlavne freeride-ákmi, a nič sa mi nestalo. Išla som tak rýchlo, ako som len chcela, a bola som úplne slobodná. Nemala som sa čoho báť. A keď som sa niekedy nekoordinovane zapotácala, zachránil ma pád. Nebolo nič, čo by mi mohlo ublížiť. Nič. Pád mi pomohol zase vstať!
Uvedomila som si, že takéto zmýšľanie ešte pred zmenou výrazne ovplyvnilo nielen šport, ale aj ostatné stránky môjho osobného života. Predtým som sa bála. Nechcela som sa pustiť do niečoho nepoznaného, pretože som sa nezameriavala na cieľ, ale na prekážky. Bola som presvedčená, že proste zlyhám a všetci budú vidieť, že nie som až taká dobrá, ako možno pôsobím. Bála som sa, že budem porazená a že keď padnem, nebudem mať šancu sa opäť postaviť. Že zostanem na zemi a ostatní budú po mne šliapať. Toto klamstvo ma sprevádzalo veľa, veľa rokov.
Môj Boh, ktorý je moje všetko, mi ukázal, že som sa mýlila. Dala som sa podviesť Zlým. Ale Boh sa ku mne znížil a objal ma. Presvedčil ma o opaku. O opaku, ktorý je pravdou. Nemusím už chodiť v strachu, že jednoducho zlyhám. Nemusím sa báť, že zostanem ležať v bahne. Proste nemusím, lebo Ježiš mi na kríži vydobyl víťazstvo, a preto mne sa nič zlé nemôže stať!
Keď teraz idem do niečoho, mám z toho nesmiernu radosť. Viem, že ma Pán sprevádza a ja som v úplnom bezpečí. Nie vždy budem úspešná a veľakrát sa pomýlim. To už dopredu viem. Ale Pán ma vždy postaví na nohy, pretože ma miluje!!!
Neboj sa pádov! Keby tu neboli, navždy by sme zostali malými deťmi a neporástli by sme do výšky. Pády nám pomáhajú rásť! Tak teda choď a keď spadneš, vystri svoju ruku k Pánovi, On ťa zdvihne a ty budeš môcť opäť kráčať cestou ... cestou k životu!
annieMERCY©2010
