„Annie, tu máš kľúče, auto je zaparkované pred domom. Odvez, prosím, dnes Timka do mesta do škôlky miesto mňa, lebo mám toho toľko, že neviem, kde mi hlava stojí."
„Jasné, šéfe... teda ocino," potešila som sa. Konečne niečo nové! Po dvoch rokoch som sa vypracovala na profesionálnu babysitterku. Od bežného starania sa o drobčeka menom Timotej, upratovania, umývania, pečenia, varenia, vynášania smetí, polievania kvetov, nakupovania a zabezpečenia normálneho chodu domácnosti som bola povýšená na ďalšiu úlohu - stala som sa osobným šoférom môjho malého princa. :-)
Veľmi rada šoférujem. Vodičák zvieram v hrsti tri a pol roka, no ako študentka nevlastním ešte žiadne auto. Z tohto dôvodu nemôžem jazdiť, koľko by som si priala. Len sčasu-načas sa dostanem za volant a to vtedy, keď treba doma niečo súrne vybaviť. Mne sa však žiada jazdiť viac!
A tak to skoré pondelkové ráno sa mi naskytla príležitosť splniť si svoj sen - jazdiť, a to dokonca v luxusnej Audi :-)
„Bože, Ty si taký úžasný!" zvolala som a trielila dole schodmi pobaliť Timiho, lebo bol najvyšší čas vyraziť. To som však ešte netušila, čo ma čaká v nasledujúcich minútach...
Cesta ubiehala spočiatku bez väčších problémov. Postupne som si zvykla na nové riadenie, teda hlavne na citlivosť bŕzd a plynu. Keď jazdím na bratovom aute, musím si dopredu vyrátať brzdnú dráhu, pretože starý francuzák nereaguje tak, ako by som si priala. Ale na Audine je to úplne iné. Na zelenej vypáli vždy ako prvá a dokáže zabrzdiť ihneď na mieste, teda netreba počítať so žiadnou pristávacou plochou ani ničím podobným. Zaraz sme sa stali dobrými kamoškami. :-)
Ako som sa však približovala k mestu, premávka postupne hustla. Nebol dôvod čudovať sa, pretože bol začiatok pracovného týždňa a ľudia sa ponáhľali za pracovnými či školskými povinnosťami. No ako pribúdalo množstvo áut na ceste, prichádzala s nimi aj nervozita, ktorá útočila nielen na okoloidúcich šoférov, ale predovšetkým na mňa.
Zatiaľ, čo som bojovala s nepokojom šíriacim sa to ráno, Timko sedel pokojne na zadnej sedačke. Jeho očká boli zatvorené.
„Timi, čo robíš?" spýtala som sa ho pri pohľade do spätného zrkadla. No odpoveď neprichádzala. Bolo počuť len hučanie motora a jemné odfukovanie.
„Aha, tak ty teda spinkáš! Dobre, nebudem ťa rušiť, veď aj tak je pre teba priskoro byť už hore," povedala som vediac, že ma Timi aj tak nepočuje a sústredila sa ďalej na cestu.
Osem kilometrov pred mestom bola dlhá kolóna, ktorá sa posúvala rýchlosťou chodca, no niekedy skôr slimáka. Vošli sme do nej a pomaly sa posúvali vopred spolu s ostatnými autami. Rátala som si, koľko nám to bude ešte trvať, keď sa mi to stalo po prvýkrát - nedala som si pri tej pomalej jazde pozor a zhasol mi motor. Ozvalo sa prvé zatrúbenie. To akýsi šofér idúci za mnou mi musel dať najavo, aká som nešikovná. Opäť som naštartovala a išlo sa ďalej.
O chvíľu našu slimačiu jazdu prerušila sanitka, rútiaca sa do mesta. Všetci sme sa museli natlačiť na krajnicu, aby mohla prejsť.
„Bože, prosím Ťa, nedovoľ, aby ten človek v tom aute zomrel," potichu som sa modlila. Robím to tak vždy, keď počujem typický zvuk sanitky. Naučila som sa to v škole, pretože jej budova sa nachádza hneď vedľa nemocnice. Niekedy som možno jediná osoba, ktorá prosí Boha, aby vstúpil do danej situácie a nedovolil, aby sa skončila tragicky. Podľa mňa je veľmi dôležité modliť sa aj za sanitky.
Ako som tak zase premýšľala, stalo sa to po druhýkrát - opäť mi zhasol motor a ozvalo sa už známe trúbenie. V tej chvíli malo však na mňa taký účinok, že som sa ihneď roztriasla. Ruky sa mi začali potiť a volant kĺzať. Náhle som si nebola istá, či mám auto ešte pod kontrolou, alebo nie.
„Tak ty nevieš ani na rovnej ceste ísť bez toho, aby ti zdochol motor?!" ozvalo sa v mojom vnútri.
Situácia sa mi od tej chvíle úplne vymkla spod kontroly. Stres, nervozita, panika! To boli moji spoločníci, ktorí bez akéhokoľvek dovolenia vnikli do môjho auta a zavládli v ňom, pretože som sa nedokázala voči nim vzbúriť a vyhnať ich preč.
Keď som sa pozrela na hodinky, vydesila som sa. Timko mal byť už dávno v škôlke a ja na dôležitom stretnutí. V ten deň som musela povybavovať množstvo dôležitých vecí a hneď prvú som pokazila.
„Ty si ale trdlo!" opäť sa ozvalo v mojom vnútri. „Nielenže nestíhaš, ale ešte ani nevieš šoférovať! Si sprostá! Nemáš na to! Nikto nie je taký blbec, ako si ty! Najmenej nadaný človek na Zemi si Ty! Môžeš to rovno zabaliť! Proste na to nemáš!!!" No ako som počula tieto vety, otriasajúce celou mojou bytosťou, znova mi zhasol motor. To už bolo po tretíkrát to ráno a o trúbení za mnou už ani nehovorím. Sklamane a zároveň zahanbene som otočila kľúčikom v zapaľovaní a pohla sa.
Ďalšie veci, ktoré sa mi stali tentokrát už pri jazde v meste, nebudem radšej spomínať. Išlo vlastne o niekoľko rozjazdov do kopca, prednosť v jazde, stopka, chodci... Timka som však nakoniec šťastne priviezla do škôlky. Keď som ho rozospatého vyložila z auta a odovzdala vychovávateľkám, vydala som sa dobiehať zameškané povinnosti, no moje srdce bolo skľúčené. Prenikla ho bolesť, sklamanie samej zo seba, nedôvera, že to dokážem, neistota. Bola som znechutená a zároveň nešťastná po tom všetkom, čo som predviedla. Môj inštruktor v autoškole by sa ku mne radšej nepriznal. A vlastne ani ja ...
„Bože, ako si ma mohol stvoriť takú neschopnú? Nič nedokážem! Som odpísaná, lebo na nič nemám. Neviem ani len bezpečne jazdiť! Som sprostá! Nemá zmysel, aby som tu ešte bola! Tak načo ma tu ešte držíš???" zúrivo som kričala a trieskala do volantu pri ceste naspäť. Auto sa mojimi hlasovými vibráciami len tak otriasalo. Po tvári mi stekali obrovské slzy. Bola som tak veľmi zúfalá, lebo som sklamala samú seba. Nevedela som si dať rady, a tak som začala obviňovať toho najnevinnejšieho - samotného Boha. Vrieskala som na Neho! Dožadovala sa vysvetlenia, prečo ma stvoril takú, aká som - hlúpu, bez štipky talentu. Nenávidela som Ho za to, čo sa stalo. Chcela som sa Mu nejako pomstiť, ale nevedela ako.
A potom som už nemala slov. Mlčky som šoférovala a nenachádzala východisko z danej situácie, do ktorej som sa dostala. Nevládala som ani len plakať. A tak v aute zavládlo úplné ticho.
Zrazu sa rozpršalo. Jemné kvapky narážali na čelné sklo a maľovali akýsi obraz. Keď som ich tak pozorovala, zarazila ma ich jednoduchosť. Každá bola tvorená tými istými molekulami vody a každá mala rovnaký tvar. Navzájom sa odlišovali len v jednom - mieste dopadu. Spolu vytvárali jedinečný celok aj napriek tomu, že tam nebol nikto, kto by ich ukladal na moje predné sklo. Nikto, kto by maľoval nádherný obraz z dažďa. Alebo predsa len bol?
„Annie, mám Ťa rád presne takú, aká si!"
Myklo ma. Kto to povedal? Veď som sedela v aute úplne sama! Obzrela som sa dozadu, ale nikto tam nebol.
„Vieš, ja robím veci najlepšie, ako len dokážem, pretože ich robím dokonale. Neexistuje niečo dokonalejšie než to, čo vytvorím ja. A preto, keď som tvoril Teba, aj vtedy som to robil dokonale, lebo mi na Tebe veľmi záležalo! Vložil som do Teba tie najväčšie dary, talenty, aké som len mal. Si dielom mojich rúk! Chcem, aby si vedela, že si to najkrajšie stvorenie na Zemi! Veríš mi, že to, čo Ti teraz hovorím, je pravda?"
Pochopila som, že Ten, kto hovorí, je zároveň Ten, na ktorého som sa tak veľmi hnevala:
„Bože, ako ti mám veriť, keď dnes ráno som to všetko tak zorala? Kde sú tie dary, talenty, o ktorých mi práve hovoríš? Všetko som pokazila najviac, ako sa len dalo! Keby som ich mala, nestalo by sa to!"
„Prečo mi neveríš? Z toho, čo sa dnes ráno stalo, nemôžeš vyvodzovať závery o sebe! To, keď sa Ti nedarí, ešte neznamená, že na to nemáš! Pozri sa na to z opačnej strany! Koľkokrát si šoférovala tak, že si bola na seba hrdá? Že Ťa pochválili spolujazdci?"
„No... veľakrát."
„Tak prečo si teraz myslíš, že na to nemáš?"
„Lebo som to dnes zbabrala! Ani šofér, čo len teraz dostal vodičák, by nepredviedol také kúsky, aké som predvádzala dnes ja. Bože, prečo ma presviedčaš, že na to mám, keď dnes ráno som potvrdila, že na to nemám?"
„Prečo? Pretože ja som Ti ten talent dal! A dal som Ti aj mnoho ďalších. Len Ty sama im brániš, aby sa v Tebe rozvili a ukázali, že v Tebe naozaj sú."
„A ako ma presvedčíš, že mám talent na šoférovanie? Nevidíš, že ani teraz sa mi nedarí? Vonku prší a ja nevidím poriadne na stredovú čiaru, a tak idem z jedného kraja cesty na druhý. Bože, proste to nerieš!!! Ja nie som ani na šoférovanie, ani na nič iné. Zbytočne tu márniš čas! Choď odo mňa preč!"
„Prosím, dáš mi ešte šancu, aby som Ti ukázal, že som Ťa nestvoril takú, za akú sa teraz považuješ?"
„Nepočul si? Nemá to zmysel! Mne už žiadna šanca nepomôže. Jednoducho na to nemám!"
„Dáš mi ešte šancu, prosím?"
„Bože, nestačí ti, keď ti to raz poviem? Prosím, odíď! Nechcem už zase plakať. Aj tak už nemám čo. Všetky slzy, ktoré som mala v zásobe, sa už skotúľali po mojich lícach. Prosím, nechaj ma tak! Veď ty si jediný, ktorý dokonale rešpektuješ slobodnú vôľu človeka, nie?"
„Prosím, daj mi ešte šancu, aby som Ti ukázal, že som ukryl do Teba talent na šoférovanie. Toľkokrát si ma o niečo žiadala a ja som ustúpil, urobila by si to teraz pre mňa? Prosím."
Moje zatvrdnuté srdce naraz zmäklo. Fakt! Veď ten Boh mi už toľkokrát ustúpil. Toľkokrát vyhovel mojim prosbám a ja teraz nechcem ustúpiť Jemu? V hlave som už mala premyslený plán, že poviem šéfovi, aby so mnou už viac so šoférovaním nepočítal. Nech si on sám vozí malého do škôlky, ja radšej zostanem napríklad umývať riad. Ale ako Boh vyslovil poslednú otázku, jej pravdivosť mnou otriasla. On mi v pohode ustupuje a ja Jemu nechcem? Preto som sa rozhodla, že mu dám šancu. Ale len jednu!
„Tak dobre, ale len raz. Ak mi to ani zajtra nepôjde, prestávam dôverovať nielen sebe samej , ale aj Tebe! Rozumel si?"
„Rozumel. Zajtra Ti dokážem, že som Ťa stvoril dokonale! Mám Ťa rád aj napriek tomu, že sa na mňa teraz poriadne hneváš. A budem Ťa mať rád aj vtedy, keď so mnou už nebudeš chcieť mať nič spoločné, pretože si hodná mojej lásky. Na svete neexistuje nič, čo by som mal radšej ako Teba! Milujem Ťa!"
V aute opäť zavládlo ticho. Bolo počuť len dopadanie kvapiek na kapotu. Zatiaľ čo som sa zhovárala s Bohom, jemný dážď postupne prešiel do poriadneho lejaku. Ale teraz mi to bolo už jedno. V mojom vnútri sa rozsvietila malilinká hviezdička nádeje. Jej žiara bola síce veľmi slabá, priam zanedbateľná, ale predsa len bola. A čo ak na to mám? Uvidíme zajtra!
Na druhý deň som sadala do auta s očakávaním. Mal ten včerajší Boh pravdu alebo nie? Bola som fakt zvedavá.
„Tak, Bože! Teraz je tvoja príležitosť. Buď si ma včera klamal alebo som klamala ja seba!" povedala som nahlas, zapla si pás a vyrazila na cestu.
A ako to celé dopadlo? Sama som tomu nemohla uveriť. Jazda v ten deň bola úžasná, nádherná, dokonalá a ešte neviem aká. A potom ďalšia a ďalšia. Išla som presne ten istý úsek. Opäť ponáhľajúci sa ľudia, opäť kolóny, opäť sanitka, opäť rozjazdy do kopca, opäť prednosť v jazde, opäť stopka, opäť chodci... A ja som to zvládla na jednotku!!! Môj inštruktor v autoškole by sa nehanbil ku mne priznať! A ani ja k sebe! :-)
Nasledujúce dni som si predsa len ešte otestovala, či ma náhodou ten Boh neklamal a dala som si oveľa náročnejšie úseky, no aj tam mi to na moje počudovanie išlo. :-) A tak jediné, čo teraz môžem povedať je, že: BOH JE úžASNý! ON FAKT NEKLAME!
Každého z nás stvoril dokonale. Do každého z nás vložil tie najhodnotnejšie, najcennejšie dary. Na každom z nás Mu nesmierne záleží. Každý z nás je pre Neho jedinečný. Neopakovateľný. Úžasný. Dokonalý. Hodný Jeho lásky, pozornosti, objatia. A to aj napriek tomu, že mnohokrát zlyháme. Že padneme. Že pokazíme veci najviac, ako sa len dajú. Že prekročíme hranice. Že sa od Neho vzdialime na míle... On o nás stále stojí. Verí nám! Stále má o nás záujem. Stále vystiera k nám svoje ruky a ponúka priateľstvo. Stále nás miluje rovnako, aj keď my Ho nenávidíme. Stále sme pre Neho tie najkrajšie bytosti na svete. Pretože ... pretože je Boh!
Možno si už vyskúšal kadečo. Možno ako ja. Možno si už prešiel všeličím. Možno ako ja. No možno si ešte nevyskúšal žiť dobrodružný život s Bohom...
annieMERCY©2010
