Tento blog som napísala pre všetky ženy, lebo viem, že budú rozumieť...
Bola som vonku na prechádzke s 3-ročným drobčekom. Je to môj malý kamarát a ja som zase jeho veľká kamarátka. Zatiaľ, čo sú jeho rodičia v práci, my dvaja spolu maľujeme štetcami na výkresy domy a autá, staviame lego, beháme po vonku, sledujeme, či náhodou neletí na oblohe nejaké lietadlo, rozprávame sa po anglicky, obzeráme staré nákladiaky a každý piatok skoro ráno nadšene vyčkávame, kedy už prídu tí smetiari. Nahrádzam maminku. Inakšie by všetko toto musela absolvovať ona. :-)
Ten deň, keď sme sa spotení a hladní dovalili na obed domov, v predsieni pred zrkadlom pri vyzliekaní zimných vecí som si strhla z hlavy čiapku. Zamračene som sa pozrela na svoj obraz v zrkadle. Nepáčili sa mi moje rozcuchrané mokré vlasy. Ani rozmazané očné tiene. Ani vyrážka na tvári ako výsledok toho, že som zase zjedla čosi, čo som kvôli potravinovým alergiám nemala. Vtom však nadšene pristúpil ku mne môj malý kamarát.
„Aká je Annie?“ opýtal sa ma.
Nechápavo som pokrútila hlavou a mrzuto odvetila: „Strapatá.“
Drobčekov úsmev na tvári sprísnel. Vonkoncom nesúhlasil s mojou odpoveďou. Preto sa ešte raz opýtal: „Aká je Annie?“
Nevedela som, o čo mu ide, ale pochopila som, že musím povedať niečo pozitívne o sebe, lebo inakšie znova bude namietať. Bola som chvíľku ticho, potom som nesmelým hlasom potichu povedala: „Dobrá...“
Očká malého chlapčeka pri mojej odpovedi okamžite zažiarili. Znova sa ma opýtal: „Aká je Annie?“
Zase som bola ticho a potom už trochu smelšie odpovedala: „Pekná...“
Malý bol z mojej odpovede taký nadšený, že sa okamžite pýtal ďalej: „Aká je Annie?“
„Krásna...“
„Aká je Annie?“
„Nádherná...“
„Aká je Annie?“
„Milujúca...“
„Aká je Annie?“
„Trpezlivá...“
„Aká je Annie?“
„Verná...“
„Aká je Annie?“
„Odpúšťajúca...“
„Aká je Annie?“
"Štedrá..."
Jeho neustále opakujúca sa otázka spôsobila, že z mojich úst zrazu vychádzali slová, ktoré dojímali mňa samotnú. V tej chvíli, ako som nahlas hovorila o sebe, aká som, moje srdce ožilo. Akoby ho ktosi odklial, akoby nečakane opadli putá, ktoré som ani nevedela, že tam mám. Začala som sa veľmi smiať. Hľadala som ďalšie dobré a naozaj pravdivé slová, ktoré by vystihovali moju jedinečnú bytosť. Uvedomila som si, že hovorím naozaj o sebe, aká v skutočnosti som! Nie, ako sa sama subjektívne vidím v čiernom, ako sa ponižujem, ako o sebe pochybujem, ako si neverím, ako o mne zle hovorili druhí a ja som tej nepravde uverila... Hovorila som slová, ktoré si len tak netrúfam o sebe povedať a napriek tomu boli pravdivé...
Drobček sa pri mojich odpovediach spokojne usmieval od ucha k uchu. On nevidel moje strapaté vlasy, rozmazanú tvár, ani vyrážku. On pozeral do môjho srdca. Nakoniec dodal: „Taká Annie je,“ a spokojne sa odišiel hrať. Zostala som tam stáť v nemom úžase a trvalo mi dlho, kým som bola schopná zase niečo robiť.
Jednoduchá otázka malého úprimného chlapčeka - „Aká je Annie?“, výrazne zmenila môj pohľad na seba samú.
