Prvý deň s novým spolužiakom prebehol bez väčších či menších zmien. Roman sedel tichučko vzadu a ani necekol. Keď ho pán učiteľ vyvolal k tabuli, prišiel dopredu so sklopeným zrakom. Ani sa len neodvážil na nás pozrieť. Trasľavo uchopil kriedu do ruky a čosi napísal na tabuľu. A kým pán učiteľ súhlasne pokýval hlavou, Romana už pred tabuľou nebolo. Opäť sedel tichučko ani myš na svojom mieste a čosi si písal na zdrap papiera. Alebo aspoň sa tak tváril.
Na druhý deň môj súcit k Romanovi ešte viac vzrástol. Roman cez veľkú prestávku smutne sedel na okne a pozeral sa vonku. Nedalo mi to a prišla som k nemu.
„Roman, prečo si taký smutný?" opýtala som sa ho. Romanom myklo. Nečakal ma. Okamžite sa otočil ku mne a s vyplašeným výrazom odpovedal:
„Neviem. Asi preto, lebo som hladný. Nemám nič na jedenie." Opäť sa zahľadel von oknom.
„To mi je veľmi ľúto. Maminka ti nič na desiatu nenabalila?" pokračovala som v načatom rozhovore.
„Nie, ja nemám maminku," odvetil.
„Tak ocko ti nič nenabalil?"
„Ja nemám ocka. Som sám. Bývam v detskom domove. Rozumieš?" To posledné slovo rozumieš povedal akosi nervózne. Akoby mi chcel naznačiť, aby som sa ho už viac nič nevypytovala a dala mu pokoj. No na druhej strane som cítila, že by si prial, aby mu niekto robil spoločnosť, ale zároveň ju i odmietal. Nevedela som, ako mu pomôcť, tak som to vzdala a zvyšok dňa si Romana viac nevšímala.
Na ďalší deň sa Roman akosi osmelil a začal sa rozprávať s ostatnými deckami. Dokonca sa pridal i k naháňačke, ktorú vymysleli najväčší lapaji triedy. Keď prišla veľká prestávka, Roman opäť sedel na okne, kde som ho našla i predošlý deň.
„Roman, aha! Pozri, čo pre teba mám!" S nadšením som dobehla k Romanovi a vystierala ruku, v ktorej som držala desiatu. Bol to chlieb s maslom, ktorý pripravila moja maminka. V tom období sme nemali veľa peňazí. Ocko chodil síce do práce, ale uživiť štyri hladné krky nebolo vôbec jednoduché. Maminka sa však zľutovala, keď som jej doma rozprávala o Romanovi, a tak prichystala o jednu desiatu navyše.
„Čo to je?" opýtal sa ma prekvapene Roman.
„To je pre teba. Desiata od mojej maminky."
Roman bol dojatý. Nič také nečakal. Zahanbene si ju zobral a poďakoval sa.
Ďalšie dni som už s Romanom nebola. Ochorela som a musela som zostať doma. Neskôr som sa však dozvedela, že Roman v skutočnosti nebol až tak hladný, ako sa zdalo na prvý pohľad. Každý deň mu v detskom domove dávali desiatu, no on ju odmietal. Prečo potom neodmietol tú moju? Pretože sa od tej z domova veľmi odlišovala. Nebola síce lákavá, veď kto by už len chcel mať na desiatu starý suchý chlieb? No bola z lásky. Moja maminka ju tak pripravila.
„Najväčšia choroba Západu dnes nie je tuberkulóza či malomocenstvo, ale byť nechcený, nemilovaný a zanedbaný. Môžeme liečiť s liekmi fyzické choroby, no jediný liek na osamelosť, zúfalstvo a beznádej je láska. Existuje veľa ľudí na svete, ktorí umierajú za kúskom chleba, ale je oveľa viac tých, ktorí umierajú za láskou."
Matka Tereza
