Prosila som Ťa o odpustenie všetkých tých prešľapov a Ty si bez akéhokoľvek rozmýšľania povedal áno. Áno na znak toho, že mi odpúšťaš a už si na to nikdy viac nespomenieš. No vzápätí si sa ma spýtal, či som ja ochotná odpustiť sebe samej. Moja odpoveď však prišla až po dlhej chvíli ticha. Za ten čas sa vo mne odohrával boj, pričom som sa akoby rozdelila na dve nepriateľské vojská. Jedna časť môjho ja prosila o milosť, odpustenie, ale tá druhá bola krutá. Nevedela a nechcela zabudnúť. Prvá srdcervúco plakala. Kľačala na kolenách, zatiaľ čo druhá stála pyšne nad ňou so zaťatými päsťami a kričala: „Nie, nie a nie!“
„Pane, ja si nevládzem odpustiť. Proste to nedokážem. Ty si mi odpustil, ale ja nemôžem odpustiť.“
Pohol si sa. Obrátil ku mne svoju nežnú tvár, ale z očí Ti tentokrát nežiarila radosť. Ba naopak, videla som hlboký smútok v Tvojich krásnych modrých očiach.
„Vieš, mne nerobí problém odpustiť, keď príde niekto za mnou a myslí to vážne. Pre mňa je to vlastne maličkosť. Akoby sa nič nestalo. Horšie je však to, že ten človek neodpustí sebe. Príde akoby s ťažkým balvanom a namiesto toho, aby ho položil k mojim nohám a odišiel slobodný, ani ho len nezloží. Hneď si ho berie naspäť. Odchádza s tými istými ťažkosťami, s akými prišiel. A možno aj s väčšími.“
„Pane, ja túžim byť slobodná, dať Ti to, ale proste to nejde. Sklamala som samú seba. Nedodržala som svoje predsavzatia. Ja už nikomu a ničomu neverím. Tobôž nie sebe!“
„Každým hriechom, každým previnením, ktoré urobíš, zraníš v prvom rade mňa. Hneď tesne za mnou si ty a až potom, ďalej sú ostatní.
Aby mohlo dôjsť k uzdraveniu boľavých rán, potrebuješ prísť za mnou s pokorným, skrúšeným srdcom a ja ti veľmi rád odpustím. Ver mi, robím to naozaj veľmi rád.
Tento prvý krak si aj urobila. Ďalším krokom je, že odpustíš sebe. Aby si to dokázala, potrebuješ vieru, krok do neznáma a čas, pretože nie všetky rany môžu byť ihneď uzdravené. Niektorým to trvá dlhšie. Ja ti však silu a vytrvalosť na to dám. Nebudeš už sama. Budeme dvaja, ktorý budú spolu bojovať až do víťazního konca.
Budem tvojou oporou, tvojím radcom, pomocníkom a zároveň priateľom. Nedovolím ti, aby si padla. Budem ťa držať pevne za ruku a nikdy ťa nepustím.
Posledným krokom je vyliečenie rán u ľudí, ktorých si svojím konaním zranila. Keď budeš mať prvé dva kroky za sebou a ešte stále budeš stáť o moju pomoc, toto bude najľahší krok. Neboj sa!“
„OK, tak čo mám teraz urobiť?“
„Začni mi skutočne dôverovať. Chyť sa ma za ruku. Držíš sa? V poriadku, a teraz sa už nerozhliadaj naokolo, ale dovoľ mi, aby som ťa ja viedol.
Nebráň sa situáciám, ktoré sa naskytnú. Pamätaj, že tam nie si sama. Ja som ťa tam priviedol a som tam s tebou.
Nepúšťaj sa ma. Keď prídu obavy, silnejšie sa ma chyť.
Rozprávaj sa so mnou. A nielen raz či dvakrát do dňa, ale neustále. Volaj na mňa. Krič. Ja mám vyhradený čas len a len pre teba. Vždy ťa budem počuť a vždy ti odpoviem.
Počúvaj ma, veď priatelia sa navzájom počúvajú.
Neustále, keď ma potrebuješ, som pri tebe. Ak stojíš o moju prítomnosť, budem pri tebe deň i noc. Neopustím ťa.
Milujem ťa. Moja láska k tebe je nekonečná. Nemôžeš urobiť nič, čo by spôsobilo, že by som ťa prestal milovať. Nezáleží od okolností, vždy ťa budem rovnako milovať. Moja láska k tebe je večná, a preto som položil svoj život za teba, aby si ty mohla žiť!
Ak mi dáš všetkú svoju dôveru, nesklamem ťa! Tvoj život nadobudne zmysel. Už to nebude prežívanie zo dňa na deň. Ale bude to život z dobrodružstva na dobrodružstvo. Plnohodnotný, krásny život, z ktorého budeš mať radosť. A ja tiež.
Tak teda, ideme spolu?“
annieMERCY©2009
