„Prepáčte, musím už ísť,“ náhle som sa ospravedlnila, zobrala z lavice tašku, zvesila z vešiaka červený jesenný kabátik, ktorý mi kúpila nebohá stará mama, a rýchlo si ho prehodila cez plecia. Na zapínanie obrovských drevených gombíkov a zaviazanie opaska nebol v tej chvíli vhodný čas. Schmatla som ešte svoj zelený dáždnik a nebadane vykĺzla z triedy. Rýchlo som prebehla po chodbe a vyšla z budovy školy.
„No super, už len toto mi chýbalo! Nenávidím beh pomedzi ľudí na chodníku a kľučkovanie pomedzi autá na ceste. A ono to ešte aj prší!“ lamentovala som nahlas sama pre seba zatiaľ čo som roztvárala dáždnik nad hlavou.
Na ulici napodiv tentokrát nebol nikto.
„Žeby si to všetci kvôli tomu ukrutnému lejaku rozmysleli?“ nemohla som tomu uveriť. Naozaj, nikde nebolo ani živej duše.
Ako som tak polobehom a polokrokom cupitala po kamennom chodníku, zrazu mi padol pohľad na malý svetlohnedý predmet predo mnou.
„Čo to asi tak môže byť?“ Zvedavo som sa k nemu približovala.
„Ááále, veď to je len obyčajné osie hniezdo, ktoré si asi niekto kúpil v pekárni na rohu, a ktoré mu vypadlo z tašky, keď utekal pred dažďom.“ Nemala som čas sa pri ňom zastavovať, tak som ho len prekročila a ponáhľala sa ďalej. Nemohla som však naň zabudnúť. Napriek tomu, že bolo už dosť premočené slzami z neba, vyzeralo lákavo. Muselo byť sladučké, mäkkučké a k tomu škoricové... Toto pečivo mám zo všetkých najradšej!
Bolo mi ho ľúto. Smutne ležalo na chodníku a nikto o neho nejavil záujem. Vracať som sa nemohla. A vlastne, načo by mi aj bolo? Určite na ňom sedelo aspoň sto nezbedných bacilov, ktoré číhali na svoju korisť, a ja som ňou byť nechcela. Zvieratám sa vraj sladké nemá dávať, tak čo som mala s ním urobiť?
Myšlienky mi v hlave vírili ďalej: „Je ho fakt škoda. My tu takto plytváme s potravinami a niekde, niekde na druhom konci sveta ľudia zomierajú od hladu. Možno by také obyčajné osie hniezdo zachránilo niekomu život...“
A potom som si spomenula na bezdomovcov. Aj oni sú hladní. Skoro vždy. Málokedy stretnete na ulici sýteho bezdomovca. Ale aj napriek tomu, nie som si úplne istá, či si vážia aspoň to málo, čo majú. Ktovie, či by sa našiel niekto z nich, čo by sa zohol a zobral si vypadnuté osie hniezdo.
Ešte aj teraz myslím na naň. Škoda, mala som ho zobrať. Neviem síce, čo by som s ním urobila, ale rozhodne som ho tam nemala nechať. Snáď budem nabudúce múdrejšia.
annieMERCY©2009
