Zrazu sa na konci chodníka zjavila akási podivná guľatá postava. Zazrela som ju len kútikom oka. Nevenovala som jej žiadnu pozornosť. No za chvíľu sa táto osoba dogúľala až ku mne.
„Ej, ale kúria bukovým, že je tak horúco. Sadnem si tunaka na lavičky." A bez akéhokoľvek opýtania sa, či si môže prisadnúť, natočila ku mne zadok a s veľkým vzdychnutím si sadla. Svoju obrovskú tašku položila hneď vedľa seba. A keďže bola skutočne dosť veľká, jej majiteľka sa posunula smerom ku mne, aby sa obe, teda ona i jej taška, zmestili. Posunula sa až tak blízko, že sa jej stehná dotýkali mojich. Nemám to rada, preto som sa okamžite odtiahla. Ale nová príchodzia sa opäť ku mne prisunula. Potom som to skúsila znova, a situácia sa zopakovala. No dobre, tak tu budem sedieť s babkou, pomyslela som si.
Keď sme sa už konečne usadili, čakala som, že táto staršia pani prehovorí, ale napodiv zostala ticho. A tak sme si tam pokojne sedeli až do momentu, keď sa na konci chodníka zjavila ďalšia podivná guľatá osoba. Aj tá sa dogúľala k mojej lavičke. Teda našej, lebo som už na nej nebola sama.
„Aha, Mariena, skadeže ideš?" ozvala sa zrazu osoba sediaca vedľa mňa. Z novo prigúľanej osoby sa vykľula stará pani s taktiež obrovskou taškou v ruke.
„Ále, bola som zaniesť papier na úrade. A ty skadeže, Zuza?" opýtala sa, zatiaľ čo si už sadala vedľa mňa. A keďže aj toto nové stvorenie potrebovalo mať tašku vyloženú na lavičke, sadla si tesne ku mne. Zrazu som bola v obkľúčení dvoch babiek, z ktorých sa po krátkom čase ukázalo, že sú staré známe. Nevadilo im, že som sedela medzi nimi a bránila im tak v rozhovore. Ony sa tvárili akoby som tam ani nebola.
„Mariena, a prečo máš špinavé ústa?" opýtala sa tá skôr príchodivšia.
„Joj, zabudla som si ich utrieť. Jedla som pred chvíľou tlačenku," odpovedala druhá. Ako otvorila ústa, všimla som si, že horná polovica zubov na jednej strane jej akosi chýbala. Asi jej to nevadilo, veď prežúvať mohla aj na druhej strane.
Potom sa rozprávali o kadečom nepodstatnom, až zrazu počujem:
„Zuza, varúúúj! Čosi ti kvapká z tašky."
„Jéjda. Ba naozaj," odpovedala jej kamarátka pričom si mierne nadvihla tašku. „To bude asi mlieko, čo som kúpila v Kantlande."
„Tak si ho vyber, veď ti celé vytečie," poradila jej známa.
„Možno mi už aj tak vytieklo. A nak si len tečie, keď kce," skonštatovala bezstarostná majiteľka.
Vtom sa obe postavili. Práve prichádzal náš autobus. Keď som doňho nastúpila, so skrývaným úsmevom som prešla popri už sediacich babkách - kamarátkach a išla až úplne dozadu, aby mi tie dve nerobili opäť „milú", no nezvanú spoločnosť.
