Kedysi ale u nás doma začínali vianoce skôr. Teda aspoň pečenie oblátok. Už od polovice novembra mamka cez víkendy vstávala skoro ráno, aby tak do ôsmej keď sme ako deti vstávali, mala upečenú "dávku". Tak volala množstvo cesta, na ktoré mala prepočítaný recept. Po upečení z neho bolo vyše 500 krehkých trubičiek. Pekávala niekoľko dávok za víkend. Keď som trošku vyrástol a opýtal som sa jej, prečo ich toľko a toľkým rozdáva, usmiala sa na mňa a odpovedala: "veď ako by boli na vianoce bez oblátok". Áno, nepredávala, rozdávala. Najskôr, ešte ako dieťa, som tejto odpovedi nerozumel ... neskôr som sa aj hneval, že pečie toľko, že už sotva stála nohách. Byt sme mali doslova obložený krabičkami s oblátkami.
Tu začínala ockova tzv. povinosť. Rozniesť a rozviezť tieto krabičky a balíčky. Väčšinou ma brával so sebou. Neskôr, keď dostal vodičák bráško pripadla táto úloha jemu. Naložiť auto a smer Brusno a Medzibrod, na druhý deň to isté smerom na Bystricu. Aj takto sme trávili víkendy pred vianocami.
Po čase, keď som už aj ja šoféroval a rozvážal, začínal som vnímať reakcie ľudí keď som zazvonil pri dverách. Úprimná radosť spojená s prekvapením, aj keď občas hraným ale radosť ostávala. Našli sa aj takí čo to brali za samozrejmosť. Ale prevažná väčšina ... začínali im vianoce. Roznášal som radosť.
Mamka už medzi nami nie je. Keď som si po rokoch odpisoval recept, našiel som aj rozpis, teda plán, koľko komu oblátok upiekla a kde si škrtala komu už dala a komu nie. Rodina, bratranci, sesternice, kamaráti, ale aj kolegovia, susedia a či známi. Po spočítaní ... vyše 15 000 trubičiek. Áno, slovom vyše pätnásťtisíc vianočných oblátok ...
Mlieko, múka, vanilkový cukor ... asi mám na cesto všetko. Určite neupečiem toľko ako moja mamka, ale mojim blízkym rozdám. Lebo hoci sú to už moji známi, nie mamkini, ich radosť je rovnaká ako kedysi. A moja tiež.
