Až dnes ráno som mohol po hroznom zranení použiť klávesnicu,lebo som nemohol napísať písmena t,r,f,v,g. Pri varení som sa porezal do ľavého ukazováka. Začala sa mi z neho valiťmoja prevzácna krv. Natiahol som ruku čo najďalej od seba. Keďže máme malúkuchyňu, musel som z nej odtackať, ak som chcel dať ruku od seba čonajďalej. Cestou som sa uderil do hlavy o dvere, lebo som musel odvracaťhlavu od ruky tiež čo najďalej, lebo neznášam pohľad na krv a pri takomtopremiestňovaní človek stratí prehľad o tom, ktorým smerom sa pohybuje.
Volal som dobré štyri sekundy o pomoc a niknechodil. Vytreštene som sa pozeral na fľak, ktorý sa robil z mojejkrásnej krvičky na to ženinom hnusnom koberci. Začalo mi byť z toho zlea tak som sa musel posadiť. Sadol som si na psa, ktorý zaskučal takpríšerne, že som od strachu rozbil vázu.
Konečne za nekonečných pätnásť sekúnd sa žena unúvalapribehnúť. Odpadávajúc som je zašepkal z posledných síl, že som si preto,lebo nevie tak, ako ja dobre variť, amputoval ruku. Odmietol som ponúkanúnáplasť, ktorú priniesla ako nedôstojnú pre moju hroznú ranu. Kým žena odbehlado lekárne po novú, listoval som v zdravovede, aby som zistil, akú stratukrvi môže normálny človek prežiť.
Keď konečne prišla, zalepila mi prst. Požiadal som ju, abyteraz rýchlo odbehla do chladničky a doniesla mi krvavú tlačenku. Musel somnahradiť neuveriteľnú stratu krvných doštičiek A ešte aby donieslaniekoľko pív, aby som sa zbavil stresu. Odišla do kuchyne.
Zostal som opustený. Strašne som trpel. Nevedel som, čo sadeje pod náplasťou. Premohol som vrodený odpor z pohľadu na krva odlepil som náplasť. Zabolelo to ako sviňa a začala mi opäť tiecťkrv. A žena sa stále v tej kuchyni flákala. Nie aby utekala, ako sapatrí ratovať muža na konci jeho životnej cesty.
Keď konečne ráčila prísť, ako tak bez mojej pomoci zvládlanakrájať tlačenku, otvoriť mi pivo, dať sa mi z neho napiť, vyčistiťškvrnu na koberci, previazať mi ranu obväzom, ktorý som si vyžiadal, lebos jej neschopnou náplasťou mi len ubližovala.
Keď odišla po nové pivo, skontroloval som si cez obväz ranu.Trochu som asi pritlačil, lebo opäť z nej začala tiecť moja drahocennákrv. Dosť jej trvalo, kým mi obväz vymenila, otvorila druhé pivo, dala mistoličku pod nohy, aby som sedením nedostal od straty krvi kŕč a prepla miprogram v televízii, lebo od ukrutnej bolesti v rane som sa na tonevedel sústrediť.
Čo si človek neurobí sám, ako keby ani nemal. Kázal som jej,aby na celý týždeň odvolala všetky moje povinnosti a často makontrolovala, či mi nenaskakujú na tele podozrivé škvrny svedčiaceo otrave krvi. Večer som musel odísť napriek môjmu zdravotnému stavu dokrčmy, aby ma aspoň niekto poľutoval a pochopil.
