Euro, jedno euro za kus odpovedala mi. „To myslíte vážne?“, spýtal som sa jej. Bavlnené tričká v jasných pastelových farbách, vkusne a prakticky zabalené v priesvitnej fólii za cenu, ktorá ma zarazila. Pestovateľ a spracovateľ bavlny, výrobca, veľkoobchodník, doprava cez pol sveta, maloobchod a nakoniec štát, ktorý chce svoju daň – tí všetci si to jedno euro podelia. Koľko centov z toho eura zostane pre ľudí, ktorí otrockou prácou, v neľudských podmienkach tieto tričká vyrobili si môžeme len domyslieť.
Zamyslel som sa nad tým v súvislosti s migráciou ľudí z takzvaného tretieho sveta, ktorí masovo prichádzajú do krajín, v ktorých ľudia 40% vyrobených potravín vyhadzujú ako nepotrebný odpad. Krajín, kam patrí aj Slovensko, ktoré síce z dôvodu svojej bezúhonnej minulosti nie je priamo zodpovedné za tento celosvetový sociálny problém, ale tým, že je členom EÚ, OSN, zločineckého paktu NATO a iných organizácií, sa stalo spoluzodpovedné za jeho riešenie.
Čo tu chcú?...Nikto ich sem nevolal...Nech si idú odkiaľ prišli, my ich tu nechceme a nepotrebujeme, počúvam zo všetkých strán. Názory a postoje našich občanov k možnému príchodu utečencov na Slovensko sú výsledkom povrchného hodnotenia a nevedomosti. Na jednej strane migrantom vyčítame ich správanie a nedostatok vďačnosti, ale na strane druhej nevieme, alebo nechceme vedieť o historickom pozadí tohto problému. Vychádzajúc z krátkosti ľudskej pamäte sme asi zabudli, ako sme predkov týchto zúfalých chudákov chytali ako divú zver, predávali do otroctva, neposlušných bezohľadne zabíjali a ich krajiny celé stáročia kolonizovali. Dodnes ich okrádame o nerastné a prírodné bohatstvo, dodávame im zbrane, vyvolávame v ich krajinách vojenské konflikty, požehnávame a finančne podporujeme diktátorské režimy, ktoré nám zato umožňujú pokračovať v rabovaní a ničení. V krajinách, odkiaľ k nám títo ľudia prichádzajú, sme svojou chamtivosťou, bezohľadnosťou, vyvážaním jadrového a toxického odpadu vytvorili pre nich neľudské životné podmienky. Nútime ich otrocky pracovať za mzdu, ktorú bežný slovenský občan utratí za nákup v supermarkete a pritom ani okom nemihne. A za toto utrpenie, ktoré im spôsobujeme už niekoľko storočí teraz očakávame, že sa po príchode k nám budú slušne správať?,... za kus chleba a pohár vody?
Samozrejme, že nie všetci občania majú negatívny postoj k príchodu utečencov na Slovensko. Obdiv a úcta patrí aj osemdesiatim šiestim občanom Gabčíkova, ktorí sa v miestnom referende vyslovili za zriadenie utečeneckého tábora v ich obci, žiaľ oproti dvetisíc päťsto jeden hlasov je to žalostne málo.
Pýtam sa, kde sa v nás Slovákoch, historicky známych, ako dobrosrdečných a pohostinných ľuďoch berie toľko zloby a nenávisti? Ublížil nám niekto, že strácame zmysel pre ľudskosť a spolupatričnosť? Masovo sa hlásime ku kresťanstvu a jeho hodnotám, máme plné ústa pekných rečí o láske a pomoci bližnému, ale len čo opustíme svoje svätostánky, stávajú sa z nás bezohľadní a cynickí egoisti.
A ako to nakoniec všetko dopadne? Stáročiami overené múdrosti: „Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva“ , alebo: „Čo zaseješ do žneš“ sa doposiaľ vždy naplnili.
