Nerozumiem, ...čo sa stalo? Zahanbene sklonila hlavu a po chvíli odvetila: Lebo mám strach z vážneho vzťahu!... Ale prečo?, reagoval nechápavo. Úprimne mu pozrela do očí a pokojným hlasom povedala: Myslím si, že ani ten najkrajší vzťah netrvá dlho a nakoniec vždy skončí veľkým sklamaním. Skôr a či neskôr si jeden z dvojice začne privlastňovať toho druhého z obavy, že stratí jeho priateľstvo a lásku a tak je pochopiteľné, že v takejto atmosfére bude ten slabší cítiť svoje ohrozenie a jeho počiatočný vnútorný nepokoj prejde k otvorenej sebaobrane. K slovu sa časom dostanú nedorozumenia a konflikty, ktoré sú vždy základom rozpadu aj toho najúprimnejšieho vzťahu, povedala na záver svojmu priateľovi. Na rozlúčku ho ešte pobozkala na líce, zaželala mu veľa šťastia a navždy odišla z jeho života.
Je pravdou, že máme tendenciu privlastňovať si nielen životných partnerov, priateľov, ale aj svoje deti. Ovládať a obmedzovať svojich najmilších sa pre nás stalo už takou samozrejmosťou, že si to väčšinou ani neuvedomujeme. Veľa vzťahových problémov vzniká práve z dôvodu obáv o zachovanie si vnútornej slobody. Neuvedomujeme si však, že vlastniť môžeme len fyzické telo, ale nie Dušu človeka. To jednoducho nie je možné. Napriek tomu vymýšľame rôzne technológie a výmenné obchody, aby sme uspokojili našu snahu spraviť zo svojho blízkeho nevoľníka na svoj obraz. Je nám pritom ľahostajné, že náš partner, partnerka, alebo dieťa trpí. Tradície a pseudomorálka nám pomáhajú legalizovať svoj vlastnícky vzťah k živým bytostiam a sú pre nás dostatočným alibizmom. Vo svojom diktátorskom prístupe sme si natoľko istí, že nás väčšinou ani nenapadne, že ponižovaný partner sa jedného dňa postaví na odpor a rozhodne sa ísť svojou vlastnou cestou.
Osobitnou kapitolou je majetnícky vzťah rodičov k svojim deťom, ktorý v mnohých prípadoch pripomína vlastníctvo k movitému a nemovitému majetku. Tradičným a osvedčeným nástrojom manipulovania detí je výchova, presnejšie povedané diktatúra založená na príkazoch a zákazoch. Je pravdou, že spoločnosť v ktorej žijeme si vyžaduje kontrolované smerovanie vývoja detí a mládeže, ale mali by sme im v prvom rade vytvárať priestor pre zdravý a všestranný rozvoj za podmienky rešpektovania ich mentálnych, duchovných i fyzických schopností.
Zmeniť diktátorské metódy výchovy je možné aj spôsobom, ktorý veľmi múdro pomenovala v rozhlasovej relácii žena, ktorej identitu som žiaľ nezachytil: „Nehovorila by som o výchove detí, ale skôr o upozorňovaní. Nie však s výkričníkom, ale s otáznikom.“
Komu teda patríme?... Skutočne slobodní a múdri ľudia nikdy nikomu nepatria a nikoho ani nevlastnia.
