Mnohým sa nám zdá, že Stana Radiča poznáme. Nie celkom, ale tak ako Jara Filipa, Rasťa Piška a iných, ktorých voviedol do sveta humoru a satiry. Vchádzal k nám domov, prinášal dobrú náladu a trúfol si nahlas povedať aj veci, ktoré si sme si iba mysleli. A ešte aj lepšie. Mal guráž a štýl Stredoslováka (Jano Snopko s Rasťom Piškom sa isto neurazia). Choval prasa pre premiéra a vôbec... bol náš. Každým cólom. Hádzal chlebom (predvčerajším) a nastavoval za nás líce. Zľudovel.
Ale čo o ňom vieme naozaj? Aký bol v súkromí, doma, s priateľmi. Ako znášal tlak deväťdesiatych rokov, ktorý bol najsilnejší v postsocialistickom období?
Kniha Rasťa Piška otvára dvere do Stanovho života mimo kamier a mikrofónov. Začína detstvom a mladosťou. Tým, čo ho formovalo.
„Či som chcel, či nechcel, celý život som sa nejako dostával do kontaktu a neraz aj do kríža s politikou. Preto som si povedal, že pôjdem študovať vedu, ktorá sa politikou dosť výrazne zaoberá – teda sociológiu. A veruže som neoľutoval.“
Stano si nerobil nárok na správny názor. Iba sa snažil žiť najlepšie ako vedel, občas aj navzdory. Nastavoval zrkadlo, i keď „slnko“ tej doby žiarilo tak jasne, že aj jeho odraz spaľoval. Nárazy na mantinely boli tvrdé.
„My s Jarom Filipom sme akýmsi testovacím prvkom elektronických médií. Na prstoch jednej ruky sa dajú porátať tie, kde sme ešte neboli a odkiaľ nás nevyhodili. ... Možno je to tak, že kade chodím, tade robím škandály, ale bol by som rád, keby mi niekto povedal, kedy ich robím a čím ich robím.“
Najmä vďaka svojej pevnosti bol častejšie na začiatku a málokedy v koncoch. Po každom údere vstal a znovu vykročil. Až kým ho nezradilo srdce.
Raz povedal: „Čím menej človek na seba myslí zaživa, tým viac na neho myslia po smrti,“ a je na nás, aby sme tieto slová naplnili.
Žijeme v dobe terorizmu a migračnej vlny, ktorá je tak veľmi priaznivá pre manipuláciu s davom, že musíme byť mimoriadne bdelí. Dni, kedy by sme si mali ľudí ako Staník a Jarík pripomínať intenzívnejšie. Aby sme nezabúdali na to, čo je dôležité.
Kniha Rasťa Piška je plná známejších a úplne neznámych príhod chlapíka, ktorý by nikdy nemal zmiznúť z našich spomienok.
„Cudzia múdrosť provokuje – múdreho k aktivite,
Hlupáka k agresivite.“
„Jedna lastovička síce nerobí jar, ale aspoň upozorní,
že onedlho príde.“
Stano Radič
Rasťo Piško: Stano Radič - majster nenápadnej pointy; IKAR 2015
