Dej knihy sa odohráva v roku 1923 v malebnejvinárskej dedinke Zvonodrozdovo na francúzkom vidieku. Po chvíli čítania budete poznaťmnohých obyvateľov takmer osobne. Autor venoval veľa času ich opisom. Na prvýchstránkach mi to prekážalo, ale neskôr som ocenila možnosť prejsť sa po uliciacha predstaviť si pri trafike pani Rafičkovú zabratú do spovedania CypriánaStrašiftáka, či otočiť pohľad k jemne odhrnutej záclonke na okne slečnyKunikundy Fiťfiriťovej.
Celá zápletka je zámienkou na kritiku javovpoliticko-spoločenských. Na príklade autor ukazuje, že od roku pána kedysi saaž po dnes sa vôbec nič nezmenilo a dedinka môže stáť na ktoromkoľvek miestezemegule. Spoznávate susedov, známych a ich známych. Dokonca aj premiér čiminister by mohol byť stále tým istým a situácia ohľadne odzbrojovania veľmocíje aj po vyše osemdesiatich rokoch rovnaká.
Ale aby som sa nestratila vo výklade, ako sami občas darilo v knihe... všetko sa točí okolo záchoda.
Nevyhnutnosť výstavby tejto intímnejmiestnôstky, ktorá má ochrániť mravy a udržiavať čistotu a poriadok naverejných priestranstvách leží na srdci starostovi Stonohovi. Záchodík všaksvojou polohou v Mníšskej uličke, priamo pod oknami svätuškárskej Fiťfiriťkyspôsobí mnoho problémov. Presnejšie – stane sa hlavným tromfom v argumentáciidvoch stránok. Rozbroje medzi čiernokabátnikmi, ktorí vystrkali na čelo zástupuliknavého farára Obrobťu (radšej sediaceho na fare s pohárikom dobréhovína) a liberálnejšími obeťami Stonohovej ctižiadosti, ústami ktorých je učiteľČalaprtka (vášnivý pisateľ s hlbokým presvedčením o vlastných kvalitách),naberú divoké obrátky.
A za všetko môžu, ako vždy, ženy.
Ichžiadostivosť, krása, vôňa, či naopak nedostatok príťažlivosti sa stanúrozbuškou udalosti, ktorá pohne dejinami vlasti.
Všetko je okorenené horúcimiletnými dňami priam zvádzajúcimi k láske a hlavne k jej prvotným prejavom. Celáknižka je naplnená túžbou po uspokojení a to hlavne zakázaným. Stránkami saťahá nitôčka manželských a mimomanželských stykov, ktoré rozradostňujú všetkypovahy vinné i nevinné. Ale ako sa spomína: „Keď je jedna z nása podvádza svojho muža zasa s jedným z nás, niet vlastne čo namietať;pribudne, pravda, jeden paroháč, ale pribudne aj jeden šťastlivec; a kebychlapi chceli byť v tejto šlamastike takí prísni, ako by našli potompríležitosť v mestečku, kde sa všetci poznajú?“ Buďme preto zhovievaví voči Judite Tumidajovej či EvelíneTvrdolínovej.
Nakoniec sa ukáže, žeriešením všetkých bolestí je práca – matka pokroku a s ňou armáda po boku čobráni našu česť....to som sa nechala troškuuniesť, ale zase... to je predsa úlohou literatúry.
A tak odporúčam, aj keďjazyk trošku archaický môže dnešný hyperrýchly vek kvapôčku zdržiavať čizavádzať. Odmenou Vám bude košík nádherných výrazov z kešení našich materí.Tiež aj nepreberné množstvo výstižnych mien a možných prezývok.
Nemôžem odolať vábeniu vás navnadiť – Aristíd Cicvor, Prázdnomil Mlatislama,Valentín Perpentikeľ, doktor Lojkopúň, Teofil Cicifrk či barónka z JelenejPrte, rodená Horenosová z Radodajova.
Gabriel Chevallier: Zvonodrozdovo (Slovenský spisovateľ, 1983)
