Tři tváře anděla

Prvým rozprávačom je Josef, nemanželské dieťa Češky a nemeckého hudobníka. Jeho narodenie poznačilo život matky hanbou, pre ktorú musela odísť od rodiny. Vyrastá v Prahe a najvýznamnejšou súčasťou jeho spomienok je Klára, matkina priateľka a česká vlastenka, u ktorej žili až do času, kedy sa matka znovu vydala a Josefa sa vzdala. Poslala ho do internátnej školy a už nikdy s ním nenadviazala spojenie. Práve jej adresuje Josef list, v ktorom popisuje všetky životné peripetie, ktoré ho stretli počas detstva a mladosti nadaného hudobníka so sľubnou kariérou. Nevyhne sa ani zmaru prijduvšiemu s prvou láskou a prvou svetovou vojnou, až po obdobie, v ktorom nachádza sľúbené šťastie. Josefovým prostredníctvom môžeme sledovať obdobie vzniku prvej republiky, zmenu pomerov a nálad v spoločnosti.

„Mnohokrát mne již napadlo, že Ariel je symbolem toho, jak málo máme my lidé běh života ve své moci. Snad mi chtěl sdělit, že nemám být pyšný. Že štěstím může být něco zcela jiného než to, o čem jsem ve své pýše snil."


Pokračovaním príbehu je Josefova dcéra Hana, ktorá dospieva počas nemeckej okupácie. Osud potomka židovskej matky a sirotská neistota jej navždy predurčia budúcnosť. Náhle ukončené detstvo a krátka chvíľka s láskou je spoločnou črtou jej i otcovho života. Obdobie okupácie počas druhej svetovej vojny, poznačené Haniným židovstvom, skrývaním sa a hľadaním sebaurčenia vyústi až do umiestnenia na psychiatrickej klinike. Jej choroba a pobyt na uzavretom oddelení sa vtlačia navždy do postojov jej jediného milovaného Alexa, syna životnej lásky.

Alex po 1968 odchádza do emigrácie a prenáša nás tak do ďalšieho zlomového obdobia Československej republiky. Ako znalec vnútorného prostredia sa prirodzene profiluje na experta východnej politiky. Stáva sa otrokom vlastného úspechu a zároveň neustáleho strachu zo straty blízkych. Aj bez poznania minulosti, ktorú mu neskôr odkryje tretia tvár anjela Ariela, sleduje kroky svojich predchodcov a je obeťou vlastných bázní a hán. Autor však Alexovými slovami hodnotí aj dnešok a nedáva si pred ústa servítku.

„Proč bych měl posilovat všudyprítomné pokrytecké předstíraní, že mladí lidé jsou skutečné individuality, jak je v tom utvrzuje masová kultura, ačkoliv jim už dávno vnutila stejný vkus v móde, hudbě i umění, prostě ve všem? Všichni se dívají na stejné filmy, mluví o stejných kulturních událostech, poslouchají stejnou, v podstatě nesnesitelnou muziku, ktorá doprovází ty nejstupidnejší texty. I ti, co mají takzvané intelektuální ambice, čtou povetšinou stejné veci a mluví o nich stejným jazykem. Má-li být starší člověk touhle kulturou přijat, musí se chovat jako oni. Občas jsem se o tu hru pokusil, ale bylo znát, že se do ní nutím...."

Osudom všetkých hrdinov príbehu je neustála kríza identity. Kým Josef je v konfrontovaný s českými a nemeckými koreňmi, u Hany sa pridáva židovstvo a u Alexa život v Amerike. Stretneme sa aj s ostatnými Josefovými príbuznými. Haninými súrodencami Nemcom Arnom a Rusom Alexejom, s Josefovým nevlastným bratom Karlom a s mnohými ľuďmi križujúcimi životy hlavných postáv, nositeľov osudov a temných proroctiev Ariela. Avšak iba oni traja boli vyvolení vidieť budúcnosť a vybrať si smerovanie. Ani jeden z nich k nikomu nepatrí a okrem krátkeho obdobia lásky sú osamelí. Spolu s láskou umiera aj nádej a azda to je určujúcim faktorom tragickej voľby. Možnosť ísť cestou hľadania novej nádeje im nie je dopriata. Nevyberú si v znamení dneška, kedy je dobrovoľná smrť zlyhaním a tých, ktorí si ju zvolia, považujeme za zbabelcov či slabochov. Príbeh končí 11. septebra 2001 v newyorských Dvojičkách... na mieste, pred ktorým Alexa varoval Sašenka, najmladší z generácie vyvolenej padlým Arielom.

Jiří Pehe, Tri tváře anděla, Prostor 2009