Miloslav Polák
Taká divná škola, alebo táranie neučiteľa.
„Tak ako bolo v škole?“ opýtala sa mama piatačky Katky.
Mal som tu napísané, že o sebe nebudem písať nič, ale už som to mnohým, čo som zverejnil vo svojich článkoch, porušil. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené

„Tak ako bolo v škole?“ opýtala sa mama piatačky Katky.

Teda aspoň tak som si to prečítal v príspevku k jednému z mojich článkov, ktoré som tu ,o mojom pôsobení na základnej vojenskej službe, zverejnil.

„Čítali ste dnešný rozkaz veliteľa útvaru?“ s touto otázkou vstúpil do našej kancelárie výkonný práporčík našej roty. „Nie, čo sa deje?“ „Od budúceho týždňa budeme mať rozcvičky.“

Konečne prišla jar a slnko vystrčilo svoje tykadlá v celej svojej kráse. Možno sa nado mnou zľutovalo a chcelo mi dodať dostatok energie, aby som to ešte tých pár mesiacov, ktoré mi zostávali do civilu vydržal. Možno sa len rozhodlo čo najskôr vyhnať sneh z hôr a strání a ukázať prírodu v celej svojej jarnej kráse. Pravdupovediac, to druhé sa mu darilo oveľa lepšie.

Vojak Tikal si na dovolenke v Karvinej zlomil nohu. Do kasární poslal ospravedlnenku ako do školy a zostal doma ako práceneschopný.

Po Novom roku sme sa vo Vyškove dlho neohriali a vrátili sme sa naspäť do Demänovej. V pôvodnej zostave, plus tí najhorší čo sa našli. K tomu bonus: Huček a Mell.

Postupne sa blížil koniec roka. Atmosféra na rote hustla a napätie medzi mazákmi a holubmi sa dalo krájať. Oproti riadnemu vojsku, naši vojaci rukovali len raz za rok, v januári. Z opušťákov si mazáci začali nosiť civilné oblečenie, ktoré im Mišík okamžite zabavil a zamkol v jeho izbe. Keď potom čerpal voľno, bolo umenie im zabrániť, aby si ho vybrali. Vynucovali si ho dokonca aj so sekerou v ruke a ja som bol rád, že ideme naspäť do Vyškova.

Každé ráno sme autobusom cestovali na stavbu. Po príchode odviedli vojakov na raňajky a potom na ich pracoviská. V priebehu dňa sme riešili problémy stavby a kontrolovali činnosť našich zverencov, rozptýlených po všetkých rozostavaných objektoch. Vojaci našej roty boli murári, tesári, maliari, kúrenári, elektrikári a iné, na stavbe potrebné profesie.

„Počul si tú novinu?“ opýtal sa ma pri raňajkách Jano. „Akú?“ neviem o ničom, odpovedal som. „Zajtra cestujeme do Liptovského Mikuláša,“ pokračoval. „Fakt?“ „To by sme sa zbavili Dudka,“ začal som si pochvaľovať. „Je to tak.“ „Teraz mi to povedal Nováček,“ dokončil Jano.

Starobylé biskupské mesto Vyškov bolo tak, ako aj Opava pekné mestečko na južnej Morave. Malo len jednu chybu. Zelená farba odevov našej armády silno konkurovala prírodnej zeleni v celom meste.

„Tak a sme tu,“ povedal Jano, keď sme vystúpili v cieli našej cesty. „Podriemkávajúc vo vlaku som si predstavoval uvítanie skupinou tých najkrajších Opavských mažoretiek a tu hľa len lampasáci,“ pokračoval Jano a ukázal na skupinky vojakov pripravených skrížiť naše nekalé plány.

Vlak sa pohol. Noc sa len pred pár minútami prehupla do svojej druhej polovice a ja som nezaostreným zrakom pozeral do tmy. Pred očami sa mi mihotali obrysy stromov a v diaľke zažaté svetlá nočného mesta. Poznal som Bratislavu dobre a asi by som dokázal presne určiť ktorou časťou mesta vlak prechádza, ale bolo mi to jedno. Práve som vyrazil odkrútiť si základnú, vojenskú službu a len pred chvíľou sa rozlúčil s Mirom, ktorý ma bol odprevadiť na stanici. Bez alkoholu, bez obscénností.

Priznám sa, že práve v tejto chvíli, keď píšem tieto riadky, rozmýšľam či nejdem s krížikom po funuse? Či bude môj článok ešte aktuálny? Veď nie je tak dávno, ani nie pol rok, čo som o šikane počúval v televízii skoro každý deň a zrazu ticho.

Keď som pred približne štvrť rokom napísal článok „Časenka“ netušil som, aký dopad môže mať jeho zverejnenie na naše zdravotníctvo. Dokonca ani karma, alebo počet prečítaní nič také nenaznačovali. Skôr naopak.

Hneď na úvod si dovolím poznamenať, že článok je vymyslený, nie je písaný žiadnym nárečím, iba som sa pohral so slangovými výrazmi, ktoré som našiel na internete.

Dnešní manažéri si posunuli pracovnú dobu do večerných hodín a ich podriadení sa tomu musia prispôsobiť. Robotníci, vodiči, železničiari a mnohí ďalší, dnes tak ako aj kedysi, pracujú na zmeny či odchádzajú za prácou do ďalekej cudziny a bremeno výchovy dieťaťa ostáva na matku.

Na internete som sa dočítal, že slová v nadpise môjho článku povedal známy český sexuológ MUDr. Radim Uzel. Keďže k napísaniu tohto článku ma inšpiroval práve on, dovolil som si ten výrok použiť.

Nie je to tak dávno, čo som na TA3 pozeral diskusiu k referendu. Pozeral asi nie je to správne slovo, keď som to vydržal sledovať iba 10 minút. Už samotný fakt, že sa k téme rodiny vyjadrujú politici, za prácou ktorých nie je prakticky vidieť nič pozitívne, je frustrujúci.

Náš panelák pomaly chátral a správca, napriek tomu že sme mu poctivo a pravidelne odvádzali zmluvne dohodnutú sumu z našich účtov, nevyvíjal skoro žiadne aktivity.

Kúpil som si novú vŕtačku. Značkovú. Hmotnosť len dva kilogramy a pritom päťtisíc úderov za minútu. No nekúp to.