Miloslav Polák
Pivár.
Smäd po športovom výkone je veľký. Už len pomyslenie na pivo v tej chvíli vyvoláva v človeku úžasné pocity. Nie celkom také, aké má panic pred ktorým sa začalo zobliekať dievča, ale tiež veľmi príjemné.
Mal som tu napísané, že o sebe nebudem písať nič, ale už som to mnohým, čo som zverejnil vo svojich článkoch, porušil. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené

Smäd po športovom výkone je veľký. Už len pomyslenie na pivo v tej chvíli vyvoláva v človeku úžasné pocity. Nie celkom také, aké má panic pred ktorým sa začalo zobliekať dievča, ale tiež veľmi príjemné.

Sám neviem, prečo som mal v ten deň takú dobrú náladu. Pritom som nepil žiadny alkohol a ani si Jointa nešľahol. „Že by som ešte dnes nestretol žiadneho duševného akrobata?“ pomyslel som si.

Naše školstvo má v týchto dňoch také malé jubileum. Uplynuli dva roky odvtedy, čo školské odbory predložili našej vláde svoju nejednotnosť akoby na striebornom podnose.

O blížiacom referende sa toho popísalo v poslednej dobe až, až. Napriek tomu som sa rozhodol, že sa pridám. Nech som aspoň raz „IN“.

„Samko, koľkokrát Ti mám ešte povedať, aby si si upratal ten neporiadok,“ povedala mama, keď vkročila do detskej izby. „Ak si to do hodiny neupraceš, vyhodím Ti tie hračky do smetí!“ vyhrážala sa a odišla do kuchyne.

Nedávno som bol po dlhšom čase na hlavnej bratislavskej železničnej stanici. O tejto vstupnej bráne do hlavného mesta, by sa toho dalo napísať veľa. Minimálne že nie je reprezentatívna.

Moje komplexy z protekcie netrvali dlho. Stačili dva mesiace a bolo jasné, že to čo posúva veci vpred je hlavne protekcia. Dnes sa k tomu ešte pridal business so vzdelaním.

Po dovŕšení šiestich rokov som sa, tak ako skoro každý, vybral na cestu poznania. Rodičia mi kúpili tú najväčšiu aktovku a pravdepodobne tušiac čo v nej budem musieť vláčiť, začali so mnou precvičovať svalový korzet.

Týmto článkom by som chcel ukončiť svoje tohtoročné písanie na týchto stránkach a preto vám už teraz prajem pokojné prežitie sviatkov. Moje písanie nie je zamerané proti deťom, ani za benevolenciu v ich výchove. Myslím si, že mladí sú minimálne chytrejší ako sme boli my, no i tak potrebujú našu pomoc.

Priložený obrázok je naskenovaný z Bratislavského Večerníka, z Januára 1971. Keď som pred pár rokmi začal písať knižku, položil som si, okrem iných, nasledovné otázky: Dokážeš to vôbec napísať? Pochopí čitateľ o čo Ti ide?

Nedávna diskusia k článku o problémoch na Detskej fakultnej nemocnici (a nie len k tomuto článku) ma natoľko vytočila, že som sa rozhodol napísať tento článok a zverejniť niečo zo svojho súkromia. Dva skutočné príbehy, z ktorých jeden zanechal v mojom srdci trvalú ranu.

Celý deň som sa tešil na dnešný večer. UEFA a STV pre mňa nachystali, v priamom prenose, lahôdku v podobe futbalového zápasu Real Madrid verzus Bayern Mníchov. A k tomu bonus zo záznamu, CF Balcelona - Liverpool.

Otec a syn je názov pesničky Jána Lehotského. Pesničky, ktorá sa niektorým páči, iným nie. Tak to vždy bolo, tak to je, tak to aj bude a netýka sa to iba pesničiek.

Dosť, stačilo. Píše sa 21 storočie, storočie pary je ta tam a ja ešte stále meliem mäso na ručnom mlynčeku. To treba zmeniť.

„Ocko ahoj.“ „Ja už idem do školy,“ pozdravila ráno svojho otca Martina prváčka Monika. „Večer mi porozprávaš rozprávku?“ opýtala sa.

V televízii ako vždy reklama popretkávaná seriálmi pre náročného diváka a ja už pol roka bez poriadnej ženskej. Vlastne bez akejkoľvek ženskej.

Tak a máme za sebou ďalšie voľby. Pred týždňom sme niektorí absolvovali predvolebné kortešačky. Čo to popili, čo to pojedli. Usmievali sa na nás samé milé tváre. Úžasná atmosféra, ako má byť. Proste klasika: Hudba, tanec, klobása.

Je Veľkonočná nedeľa. Pred chvíľou som mrkol na správy. V podstate ich už ani nepozerám, lebo ich obsah a forma mi začína spôsobovať zdravotné problémy. Bohužiaľ musím si pozrieť aspoň začiatok, aby som vedel, či sa nedeje niečo mimoriadne dôležité, alebo či mi neušla nejaká zmena zákona, z ktorej vyplývajú určité povinnosti.