Nič som nenamietala z dvoch dôvodov. Prvý bol, že nevedel, kde bývame. Ten druhý bol, že aj keby..., tak je to jedno...jedno zviera hore-dole. To sa stratí.
Nuž, bod jedna mi nevyšiel. Spoloční známi sa postarali o plný servis. Prišli na návštevu aj s milým Rangerom aj s andulkou. Vraj sa volá Riči a chytil ho na balkóne. Teraz ho nemôže mať, lebo ide brigádovať mimo SR.
Odvtedy sme mali doma škriekadlo. Vysmiateho kovboja sme odvtedy nevideli. Snáď sa mu darí.
Pipo, ako sme Ričiho neskôr premenovali bol zo začiatku plachý. Postupne si však zvykal a sladko žmúril očkami a spokojne si bručal, keď sme mu do uška šepkali „Pipuškóó...“
Až po uši bol zamilovaný do svojho zrkadielka. Kŕmil svoju zrkadlovú lásku a tíško jej čvirikal sladké slová. Obtieral si o ňu svoju hlávku a pokúšal sa k nej pritúliť, ako to len najviac šlo. Tie sladké prejavy lásky spôsobovali také zašmudlenie zrkadla, že svoju lásku vôbec nevidel. Niekedy sme mali čo robiť, aby sme to očistili.
Aby mu bolo veselšie, zavesili sme mu do klietky hrkálku a na bidielko sme mu dali umelého vtáčika, ktorý vyzeral skoro ako živý. Hrkálka ešte ako tak, ale chudák vtáčik pri ňom nedopadol dobre. Pipo si na ňom vylieval nervy. Netrvalo dlho a z vtáčika lietalo perie, oko mu viselo a aj on celý visel hore nohami, ako netopier. Ten náš Pipuš bol skrátka nervák. Pobil sa aj s našou rukou, keď sme mu šli vymeniť vodu. Keď sa zakusol, hneď sme mali slzy v očiach....také to bolo dojímavé. Nervy mal ešte aj vtedy, keď nám z ruky jedol jablko. Vrieskal, škriekal, ďobal zúrivo do jablka a medzitým si z neho ujedal.
Bolo to asi preto, že už mal svoje roky. Na brušku mu narástol veľký nádor a dnes už nie je medzi nami.
Nie sme už také ZOO, aké sme boli, keď som začínala písať tieto "ZOO" články. Zanedlho by sa však stav mal zase zmeniť a to príchodom malého westíka - očakávaného potomka nášho Anďa, ktorý je momentálne zamilovaný do štyroch feniek naraz.
