Takto to bolo aj s mojou raňajšou dopravou do zamestnania. Bývam síce mimo mesta, ale chodí k nám MHD. Tá mi však nevyhovuje, v meste má inú trasu ako by som potrebovala. Musela by som prestupovať. Stratila by som kopec času a aj peňazí. Preto využívam radšej prímestskú dopravu, ktorá ma dovezie na zastávku, čo je pár metrov od mojej práce.
Autobus býva ráno riadne natlačený, tak ako asi všade. Všetci cestujúci sú v pohode, až na jeden rómsky pár. Hlavne ten róm, výzorom podobný cimbalistovi od Berkyho Mrenicu, mal hlavné slovo. Hučal do šoféra, aby nám nezastavoval a nebral nás, lebo on kvôli nám príde neskoro do práce. Potom sa obracal na všetkých naokolo a pýtal sa ich, čo nechodíme na MHD. „Ľudia sa tu ponáhľajú a kvôli vám nás vyhodia z roboty, keď prídeme neskoro!“ „Čo nejdete na iný autobus!“ „Všetkých nás tu zdržujete!“ My ideme do práce...my ideme do práce... počúvala som skoro každý deň.
Viac ako dva roky som bola ticho aj keď vo mne kypela žlč.
Jedného dňa však pohár pretiekol a ja som sa ozvala. Priamo do jeho tmavých očí lemovaných tmavými vačkami som mu povedala, ako si ich dvoch veľmi vážim. Pretože nie je veľa rómov, ktorý poctivo pracujú. Ako si želám, aby boli všetci taký, ako sú oni dvaja. Upozornila som ho na to, aby si všimol, že všetci ľudia, čo sedia ráno v autobuse idú rovnako do práce (alebo školy) ako oni, ale nerobia okolo toho taký rozruch. Povedala som mu ako mi je ľúto, že im nevyhoviem a nebudem chodiť MHD, pretože ide celkom inou trasou ako ja potrebujem. Tiež som mu poradila, že jeho trasou chodia aj skoršie autobusy (o 10 minút), ktoré by mohol skúsiť využiť a nemusel by mať stres, či ráno príde načas do práce.
Milému rómovi došli slová. Odvtedy ich hľadá a doteraz ich nenašiel...už pár mesiacov je klud.
