Kamarátkina svokra jej držala zápästie obviazané obväzom. Kde ju pohryzol?! A ktorý pes?! Ako sa to stalo?! .....padala otázka za otázkou.
Bol to biely špic kamarátkinej svokry . Rýchlo som si vypýtala jeho očkovací preukaz a leteli sme na pohotovosť. Počas jazdy som nazrela do preukazu a uvidela dátum posledného očkovania proti besnote.
31.júna 2004
Pes je viac ako 3 mesiace „po záruke“. Teda nie je proti besnote chránený, čiže ju môže mať.
Ostávala mi už len viera, že keď je pes uviazaný doma na reťazi, besnotu nemôže mať.
Na pohotovosti jej rany ošetrili, má 8 rán na palci pravej ruky. Zašívať sa to nesmie, vraj je rana infikovaná od psích slín a preto ju nemôžu uzatvoriť. Očkovací preukaz psa som len potichu spomenula, že ho máme. Obávala som sa, že ak by do neho nazreli, moje dieťa by skončilo na infekčnom oddelení na trojtýždňovom pozorovaní, pri ktorom postihnutému pichajú injekcie do brucha. (Teraz už viem, že sa to robí iba v prípade, že nevedia získať vzorku mozgu zvieraťa, ktoré útočilo.)
Patáliám so psom sme sa, žiaľ, aj tak nevyhli. Pri preväze na chirurgii o dva dni nás poslali na infekčné. V čakárni ambulancie cudzokrajných a infekčných chorôb sme strávili niekoľko dlhých hodín nevediac, čo nás čaká dnu. Našťastie sme len dostali lístok pre veterinára, ktorý máme odovzdať majiteľke psa. Rany sa hoja dobre. Výsledky máme priniesť čo najskôr, aby na infekčnom mohli ihneď zasiahnuť.
Lístok sme teda šli zaniesť. Pani nás so zamračenou tvárou pozvala dnu. A tu prišlo niečo, čo mi zdvihlo tlak viac, ako to, že bolo ublížené môjmu dieťaťu (lebo to sa občas stáva, ťažko odhadnúť konanie dieťaťa alebo psa dopredu). Bola to ľudská sebeckosť, nezodpovednosť a drzosť dokopy! Bolo nám totiž s dramatickým uboleným výrazom na tvári oznámené, že so psom je treba ísť dokopy na 3 kontroly. 1. čím skôr, 2. o tri dni a 3. o dva týždne. Pokúsim sa citovať: „ Poviem vám pravdu. Ja nie som toto ochotná, ani na to nemám čas. Celú noc som nespala, čo ma to psychicky deptá. Čo som komu urobila, že ja musím takto trpieť. Pes bol doma, takže nenesiem žiadnu zodpovednosť, za to, že ju pohrýzol a preto si s ním choďte na kontroly vy. O náklady som ochotná sa podeliť na polovicu.“ atď atď
Spomeniem len, že pani má len okolo 60 rokov (možno ani to nie), je doma na dôchodku, má vlastné auto, aj dostatok peňazí na benzín. Tiež spomeniem, že ju neobviňujem z toho, že jej pes pohrýzol moju dcéru, keď sa s ním chcela hrať( bola totiž na návšteve u jej vnučiek). Aj to, že na ňu kričala slová ako: „ Už sem v živote nechoď! Prestaň revať, lebo ťa zbijem!“ ..viem prekusnúť. Je to jej vizitka. Ale zastavuje sa mi rozum nad človekom, ktorý odmieta prevziať zodpovednosť za to, čo spôsobil pes, ktorého vlastní. Vlastniť psa alebo mať dieťa, neznamená len ho živiť a užívať to dobré, čo nám poskytuje. Znamená to tiež niesť následky toho, čo to zviera alebo dieťa spôsobí. Ak niekto nevie ani v pokročilom veku pochopiť základné princípy slušnosti a ľudskosti, čo má robiť poškodená strana? Má sa podriadiť sebeckej vôli toho jednotlivca a zobrať psa k veterinárovi sám? ...ďakujem, už jednu zafáčovanú doma máme. Ako si vymôcť v takomto prípade svoje právo?
Len dodám, že so psom nakoniec išla kamarátka s manželom...synom dotyčnej pani, napriek tomu, že sú plne zamestnaní a majú doma dve školopovinné deti, ktoré ich potrebujú. Pani si zatiaľ pozrela všetky svoje obľúbené telenovely.
