Len okrajovo vnímam ako sa stmieva.
Je mi to jedno, veď moje oči nevnímajú to, čo je okolo...
Hľadia do môjho vnútra.
Aj tam je sychravo.
Všade je ohlušujúce ticho, vo vzduchu visia nevypovedané slová.
Pred chvíľou si odišiel.
Vidím tvoj chrbát...pomaly sa odo mňa vzďaľuješ neznámo kam.
Len viem, že navždy.
Nepohodli sme sa.
Prečo?...ani sama neviem...každý z nás to vidí inak a nik z nás nechce ustúpiť.
Mohla by som sa otočiť a urobiť pár krokov k tebe.
Chytiť ťa za ruku, povedať „prepáč“
aj keď to nie je moja vina, že máme odlišný názor.
Nie! ...hovorí moje hrdé „ja“.
Rozhodla som sa. Kráčam ďalej po rozbahnenej zemi.
Ešte nedávno tu bola krásna tráva a svietilo slnko.
To my sme ju zničili.
Naše nohy zatlačili všetko pekné do bahna,
keď začal padať dážď a ochladilo sa v našich srdciach.
Bolí to. Celá som ponorená do smútku.
Odchádzam z tohto smutného miesta.
Idem hľadať znova zelenajúcu sa lúku a svetlo.
V tom otvorím oči a vidím obrysy tvojho tela vedľa seba.
Spíš.
Silno sa k tebe pritisnem.
Vďaka Bohu! ....bol to len zlý sen.
