Dostávam sa do situácií, ktoré moju snahu robia ťažkou, niekedy až neúnosnou.
Vtedy mi je to ľúto. Často krát to považujem za moje osobné zlyhania. Ťažké je pre mňa oddeliť spôsob života, názory a správanie, ktoré je pre mňa ťažko pochopiteľné a neprijateľné, od jeho aktérov, rómov. Ako milovať rómov, ktorý žijú v špine a smrade, odmalička sršia nenávisťou voči sebe navzájom a aj voči ostatným, nemajú úctu k majetku ostatných, neťaží ich svedomie ani sekundu, keď okradnú človeka o výplatu, na ktorú celý mesiac poctivo pracoval.
Je ľahké pozerať sa obdivne na rómskych hudobníkov, či tanečníkov, ktorý svojim umením privádzajú do varu plné sály divákov. Ich hudba je úžasná, Věra Bíla je pre mňa pojem!
Obdivujem voľnosť, nespútanosť a radosť, ktorá pulzuje v ich žilách.
Je tiež ľahké vážiť si poctivo pracujúcich rómov, ľudí ktorí majú úprimné a čisté srdce.
Ale žijem tam, kde je veľké percento iných rómov – rómov, ktorých vysťahovali ako neplatičov, neprispôsobivých alebo museli odísť z bytov, kde bývali načierno. Teraz bývajú tiež načierno. V starých, napoly zrútených hlinených domoch, bez vody, bez WC, bez čohokoľvek iného – obrovské rodiny, na dvore hŕba neporiadku a polonahých detí.
Veľa krát sa mi stalo, že nás opľuli, keď sme šli okolo. Prečo? Len tak.
V sobotu na mňa cestou z obchodu vybehlo malé chlapča s holým zadkom, malo v ruke asi 1,2 m palicu a na jej konci veľký klinec. Zahnalo sa na mňa a chcelo ma bodnúť. „Len to vyskúšaj!“ zvreskla som na neho. Našťastie cúvol a nevyskúšal to...teda aspoň na mne nie. Čo by som musela urobiť, ak by neprestal útočiť? Kto mu takú „hračku“ vyrobil? Prečo?
Včera, keď sa stmievalo šli sme s dcérou domov. Po ceste sa motali dvaja rómsky chlapci. Jeden mohol mať tak 11-12 rokov a druhý menej. V momente, keď sme okolo nich prechádzali, vrhli sa na nás. Jediné, na čo som sa v tej chvíli zmohla bol výkop. Moja noha urobila prievan okolo útočníkovho nosa. Rukami naznačené údery ich zahnali ďalej od nás. Ostali nám však za chrbtom a ich reči vôbec nenaznačovali mier. Musela som použiť (pre mňa) veľmi škaredé vyhrážky (nie nadávky), aby som ich dostala do bočnej uličky odkiaľ nás už nemohli ohroziť. Odtiaľ na nás ešte nejakú chvíľu vykrikovali.
Bola a ešte stále som z toho smutná. Vôbec nemám pocit víťazstva. Veď z čoho! Že som ohrozovala fyzicky a slovne malé deti? Hanbím sa sama pred sebou. Bolo to však jediné, čo ma v tej chvíli napadlo. Mala som len stáť, nech si do mňa kopnú? Alebo sa im pokúsiť dohovoriť? Zabralo by to?
V takýchto podmienkach sa veľmi ťažko vysvetľuje môjmu dieťaťu, že „cigáni“ nie sú zlí a nemusí sa ich báť, že nenávidieť ich je zlé a sú to takí istí ľudia ako ostatní. Niektorí zlí, niektorí dobrí.
Chodí cez ich „územie“ (ktoré sa nedá obísť) tak, že má v ruke kamene. Vtedy jej dajú pokoj. Nemá ich v rukách preto, že ich chce hádzať do rómov. Berie si ich, lebo má strach – oprávnený strach – a spoznala, že keď vyzerá nebezpečne, majú strach oni. Bojuje ich zbraňami, ale na rozdiel od nich neútočí, ani to nemá v úmysle.
Napriek udalostiam posledných dní si myslím, že nie som rasista, pretože nič z toho, čo som za posledné dni spravila, nebolo motivované tým, kým boli, ale čo robili. To je rozdiel.
