Boh nám vo svojom slove hovorí: Moje myšlienky nie sú vaše myšlienky. Tak, ako je vysoko nebo nad zemou, tak vysoko sú moje myšlienky od vašich.
Teraz asi mnohých dvihlo zo stoličky, lebo získali z týchto slov dojem, že Boh je namyslený a povyšuje sa nad nás, keď nám takého niečo hovorí. Omyl! Nie je to prejav povýšenosti. V dobrom aj horšom slovazmysle pre ľudstvo.
Znamená to napríklad toto: Ženieme sa silou-mocou za niečim, čo sme si vysnívali ako najlepšiu vec pre nás a neustále prosíme Boha, aby nám tú vec dal. Keď má Boh pre nás niečo lepšie a rozumnejšie, ba dokonca vidí, že by naplnenie našich plánov pre nás neprinieslo nič dobré.......nevypočúva naše modlitby a nepožehnáva snaženie, ktoré vynakladáme na cete za našim snom.
Čo vtedy urobí človek? Zanevre na Boha, lebo ho On nechal v štichu, keď ho najviac potreboval? Alebo verí v Jeho láskavú otcovskú podstatu a s dôverou očakáva na Jeho vedenie v svojom živote?
Tá duhá možnosť je určite lepšia. Veď On nám hovorí: Nezanechám ťa, ani ťa neopustím.
Súženie na anás môže prísť aj bez zjavnej príčiny. Nemusíme sa práve hnať v ústrety problémom, alebo mať iné plány s našim životom ako má Boh. Naopak, našou túžbou môže byť viac a viac mu slúžiť a konať Jeho vôľu. Boh sa teší ochotnému srdcu človeka a rád mu zverí svoje tajomstvá, požehnania a veľké úlohy, ktoré budú mať pozitívny dopad na jeho život aj životy druhých ľudí.
No pozná "ochotníka" lepšie ako on sám seba. Vidí dopredu, ktoré z jeho doterajších vlastností a povahových čŕt, by mohli v budúcich požehnaných situáciách spôsobiť pád, neúspech a problémy. Tak ako sa zlato prepaľuje v ohni, aby sa všetko neušlachtilé vyplavilo na povrch a zostal len rýdzi kov, tak ako sa obrusuje veľká hruda diamantu desiatkami brusov, aby z neho nakoniec zostal malý, ale prevzácny ligotavý kameň - rovnako prechádzame aj my ohňom a obrusovaním - ťažkosťami, bolesťami, zradami, prenasledovaním, hanením...aby sa vyplavili na povrch naše skryté zlé vlastnosti a potom sme boli zbrúsení a vytvarovaní na hodnotný klenot v Božom dome.
Niet takého človeka, ktorý by a narodil doonalý a taký by prežil celý svoj život bez jedinej chybyčky. Každý z nás je tvarovaný svojim životom a okolnosťami, v ktorých sa nachádza. To, že sa niekto stane kresťanom, mu nezaručuje dokonalosť jeho osobnosti a povahy. Naša kvalita sa odráža od našej ochoty dať sa zmeniť na Boží obraz.
V ľudskej podobe môžeme ten pravý vzor vidieť v Božom synovi Ježišovi Kristovi, Jeho postojoch a spôsobe žitia, keď bol tu na Zemi. Nikdy sa mu v dokonalosti síce nevyrovnáme, ale mali by sme sa vo svojom živote orientovať tak, aby sme k Jeho vzoru čo najviac priblížili. Pri každodennom rozhodovaní sa môžeme pýtať, ako by sa zachoval Ježiš v našej situácii. On vždy činil vôľu svojho Otca.
Nerozhodujeme sa podľa toho, čo je jednoduchšie, príjemnejšie a lepšie vyzerá. Keď budeme kľučkovať životom tak, aby sme ho mali čo napohodlnejší a budeme sa vyhýbať situáciám, ktoré by posilnili náš charakter a vieru - nikam sa nedostaneme.
Práve v ťažkých chvíľach sa učíme viacej dôverovať Bohu. Viera dáva krídla. Na zemi môže byť zamračené, ale hore nad oblakmi vždy svieti slnko. Môžme ho však vidieť iba vtedy, keď máme vieru lietať.
Dívať sa na naše problémy z Božej perspektívy, nesmútiť keď sú problémy, ale aj vtedy sa vedieť radovať a ďakovať Bohu. Veď veriacemu je všetko na dobré. Nie raz sa stalo, že to, čo malo byť veriacemu na záhubu, sa vďaka Jeho dôvere v Boha obrátilo na veľké víťazstvo.
