Problém však bol v tom, že tam boli ešte horší prepadáci ako on a úroveň vyučovania i praxe bola tomu prispôsobená.
Prešli 3 roky a brat bol vyučený – nevyučený automechanik. Veľkú chybu by spravil človek, ktorý by mu dal svoje pokazené auto opraviť. Brácho sa v tejto oblasti vôbec „nechytá“.
To, čo mu vždy šlo, bolo nechať sa s hocikým nahovoriť na tie najhlúpejšie a najbláznivejšie nápady. Preto jedného dňa zhruba pred 5 rokmi požičal peniaze od rodiny a kúpil si letenku na Mallorku.
Po nemecky vedel iba nejaké tie smiešne veci, tuším ešte zo ZŠ.
Odlietal z Viedne. Tam ho vypravili na nesprávne lietadlo. Za pár hodín sa síce ocitol na ostrove, lenže ten ostrov sa volal Cyprus. Samozrejme, že adresu, ktorú mal napísanú na lístočku žiadny taxikár nepoznal. Mal však šťastie (ako vždy) a natrafil na taxikára z Čiech. Ten mu oznámil, že to, kde sa nachádza je „Kypr“ .
„Jaký Kypr!?!“ chytal sa brácho za hlavu. Zúfalstvo bolo na hranici infarktu.
Zlatý český taxikár (ktorého vizitku nosí doteraz v peňaženke) mu pomohol vyreklamovať jeho let. Letecká spoločnosť ho potom zadarmo a I. triedou prepravila rovno na Mallorku.
Tam konečne našiel svoju vytúženú adresu a zamestnal sa u švajčiarskeho majiteľa reštaurácie. Umýval tam riad. Časom si však s majiteľom padli do oka a on ho postupne zaúčal do tajov prípravy dezertov a potom aj hlavných jedál.
Varenie ho chytilo za srdce. Nám doma to zo začiatku prišlo smiešne. Keď sme sa s babičkou bavili o varení a on sa zamiešal medzi nás. Keďže sme ho poznali ináč, tak pôsobil na tomto poli dosť nedôveryhodne. Dnes už je to ináč. Veľa krát mu zavolám cez celú Európu, len aby som sa dozvedela potrebnú radu.
Pri svojom švajčiarskom šéfovi sa naučil celkom obstojne po nemecky. So španielčinou to bolo obtiažnejšie. Španieli nie sú moc kamarátsky k cudzincom. Učil sa teda pomocou českej učebnice pre samoukov. Konverzáciu si trénoval tak, že trápil otázkami inštruktora v posilňovni popri cvičení.
V túžbe po vyššom zárobku opustil po nejakom tom roku zohriate miestečko v reštaurácii a začal pracovať reštaurácii jedného tamojšieho hotela. Napriek tomu, že tam boli služobne aj vekovo starší kolegovia, bol po pár mesiacoch vymenovaný za zástupcu šéfkuchára.
Práca v hoteli však bola viac-menej sezónna a preto sa začal opäť nespokojne mrviť.
Ďalší šialený nápad bolo Irsko. Lektorka angličtiny, slúchadla na uši – to bola domáca príprava. Štyria kamaráti leteli spolu. Spiatočná letenka im dávala týždeň času na to, aby si našli v Irsku prácu. Neboli úspešní. Traja sa vrátili domov, ale môj brat zostal (tvrdohlavý po mne?). Na druhý týždeň som v noci dostala nadšenú SMS: Som taký nadšený, že nemôžem spať. Mám super robotu, všetko je tu skvelé, milujem Irsko!
V novej práci sa znova rýchlo stal zástupcom šéfkuchára. Vraj od neho odkukávajú spôsoby varenia jeho kolegovia (profesionálny kuchári). Šéfkuchárovi už šliape na päty, ten môj brácho - vraj automechanik.
No, asi mi bude koniec, keď si to prečíta. :-/
