„Mámí, poď sa pozrieť, aký je pekný.“
„To úrčite! Radšej sa ho ani nechytaj!“
Požičala si teda špagátik, vyrobila mu z neho vodítko a prišla mi ho predviesť. Čakala som, že tu bude nejaký škaredý blchatý špinavý ČUD (Čo Ulica Dá). No, skoro mi oči vypadli. Bol to West highlad white terier – Cezar z konzervy na psie žrádlo.
„Asi sa niekomu stratil. Určite ho budú hľadať. Takého drahého psa by určite nikto nevyhodil.“ pomyslela som si nahlas.
Čas nášho odchodu domov sa pomaly blížil. A ja som sa nechala ukecať k tomu, že ho zoberieme domov a zostane u nás, kým sa nenájde jeho majiteľ.
Na zastávku sme šli slimačím tempom. Pes rýchlejšie nevládal. Asi je už v dôchodcovskom veku....Myslela som si.
Keď však dostal poriadne najesť, nabral síl a na druhý deň lietal ako odtrhnutý plagát. Tak lieta až doteraz. Na svojho pôvodného majiteľa u nás čaká už dva roky. Dostal meno Andy.
Tak ako človek aj pes je každý originál. Nielen, čo sa týka výzoru, ale aj povahy.
Andy je komplikovaný. Na jednej strane túži po láske a pozornosti ale na druhej strane je to kretén, ktorý vás neváha pohryznúť, keď sa mu voľačo znepáči. Zásadne mu nedávame žrať z ruky, lebo by sme mohli prísť o prsty. Je neuveriteľne pažravý. Napriek tomu, že veľkosťou je 1/3 z nášho medveďa Beryho, dokáže zjesť oveľa viac ako on a oveľa rýchlejšie ako on. Rýchlosť, ako dokáže zjesť kuracie stehno by možno bola hodná na zápis do Quinessovej knihy rekordov.
Jeho ďalšie meno je (s prepáčením) „oštinoha“. Mal by to byť bytový pes, lenže on ocikáva všetko čo vidí! V lete sa vplýžil do obývačky a nacikal nám do predlžovačky. Pekný ohňostroj to bol, len to neuveriteľne páchlo. Občas si naciká dokonca do vlastnej misky. „Fúúj, Anďo, ty si teda humusák!“ ..povieme mu vtedy.
Veľmi rád riskuje svoj život pre svoju hlúposť. Keď sa robia hocijaké práce na dome alebo na záhrade, on musí byť pri tom. A to, čo najbližšie! Preto bol problém ho nezavaliť pri búracích prácach, neprejsť ho fúrikom alebo nezahádzať zeminou. Ak v záhrade vytrhávam burinu alebo zbieram jahody, príde a sadne si mi na to miesto, na ktorom práve pracujem. Sedí si a hádže na mňa nevinné pohľady. Odoženiem ho – vráti sa.
Jeho srsť je tiež veľkým zdrojom zábavy. Rastie mu ako divá. Veľmi rýchlo jeho hlava nadobudne levie rozmery. Chlpy mu idú do očí tak, že keď sa mu mačka premávala pred nosom, zistil to iba podľa čuchu.
Očesať ho - je obrovské umenie. Bodliaky a zlepená špina držia dobre. V zime na ňom visia cencúle – nemá to rád. Nemá rád, ani keď zmokne. V oboch prípadoch má v tvári mučenícky výraz a pohybuje sa ako sadrová socha.
Keď ho kúpeme, minieme skoro celú fľašku šampónu. Po ostrihaní sa cíti ako najkrajší pes na svete. Nie vždy tieto jeho pocity zodpovedajú skutočnosti:
Dcérenka sa podujala, že ho vycvičí. Svedomito si čítala knihu: „Pes a jeho výcvik“.
Prečítala si tam, ako ho naučí povel sadnúť: „Psa jednou rukou držíme za vôdzku a druhou rukou mu jemne pritlačíme zadok, aby sadol. Pri tom hovoríme povel „Sadni“. „
V praxi to vyzeralo tak jednou rukou držala vôdzku a nohou mu pritlačila zadok, aby si sadol. Naučil sa. Len teraz, keď vidí dcéru s knižkou a vodítkom v ruke, ako na neho volá sladkým hláskom „Anďóó“, tak zdrhá do búdy a nedá sa odtiaľ nijakovsky vybrať.
PS: Nechcete westíka?
