Preč sú dni, keď som išla kam som chcela a kedy som chcela a obliekla som si čo som chcela...keď som svojimi prešľapmi zaťažila iba svoje vlastné svedomie...
Ešte stále mi to síce na 100% nedochádza (veď je to len vyše týždňa, čo som pod čepcom), ale už je všetko inak. Okrem svojho svedomia mám jedného úžasného muža s veľkými hnedými očami a keď voľačo vyvediem... máte vidieť ten pohľad! Vtedy v sama v sebe kričím: Slobodienka moja! Kde si?!
Dlho som bola sama sebe pánom, ťažko sa mi zvyká na poslušnosť. Často zabúdam hovoriť MY alebo u NÁS.
Je však mnoho násobne viac radostných a príjemných vecí, ktoré mi toto rozhodnutie prinieslo. Napríklad:
-už nemusím podpisovať dcére poznámky... vždy som sa pri tom vytočila (okrem prípadov, keď som sa rozosmiala) Veď to poznáte...buď vás z tých detských výčinov porazí, alebo sa s tým zmierite.
-už nemusím opravovať WC!!! "Miláčik, to WC asi tečie, ja sa tomu nerozumiem... pozrieš sa na to?"
-pod jeho perinkou je teplejšie ako pod mojou
-mám komu rozprávať vtipy (ale asi ma to za chvíľu prestane baviť, lebo ich všetky pozná)
-je toho ešte strašne strašne veľa, ale... to vám nebudem vešať na nos...
Takto nejako si zvykám na neslobodu, ktorá mi vlastne priniesla slobodu.
Pýtate sa akú manželstvo prináša slobodu?
Milovať jeden druhného až do smrti bezvýhradne.
