(občas mi v hlave blikne "písacia inšpirácia", rozbije moje blogo edičné plány a na drzovku sa predbehne. To je aj tento prípad. Na druhej strane bude istým premostením...)
Začnem Járou.
Errata k môjmu poslednému* (zatiaľ) blogu.
Ak ste ho nečítali, je pripojený ako prvý súvisiaci článok. Ale dajú sa čítať aj bez toho, majú svoj vlastný kontext.
* Ono ak sa Puticár bude naďalej pohrávať s jadrom, možno bude posledný tento...
(pravda, nie je jadro ako jadro).
Magický, v Járovom duchu ľahko zapamätateľný čas zverejnenia predchádzajúceho blogu (hoc sa nejedná o historickú udalosť) nebol až tak zámer. Len vystihuje dobu, v ktorej vznikala finálna verzia, a tak som neodolal a pár minút so zverejnením počkal.
Rovnako magický čas opráv už zámerom bol. Nočné písanie (za pomoci dvoch energeťákov z plechoviek) zapríčinilo niekoľko chýb a preklepov. Ktoré som už za bieleho dňa objavil, snažil som sa uviesť na pravú mieru. Ktoré som nenašiel, čert ich vem...
(posledná poznámka je na margo vivi z diskusie. Že sa mi pôvabne vloudila česká slovíčka do slovenského textu. To neriešim vůbec, moji čtenáři mi rozumějí :-).
Trojku zvlášť pôvabných prešľapov ale dám aj v pôvodnom znení.
1. Zo zvukovej kroniky k Poslovi z Liptákova (citát Miloňa Čepelku) :
"Vytýkal im, že už rozprávkou nastúpili zlú cestu a rozprávkou to dovŕšili."
Nie, u Miloňa sa neprejavuje demencia. Je to moje maslo. Dovŕšili to podľa Miloňa samozrejme nasledujúcou hrou, a to bol Posel z Liptákova.
2. V seminári z tejto hry Zdeněk Svěrák kolegu Penca "preušuje".
Vizuálne spracovanie toho javu by mohlo byť celkom zaujímavé :-)
3. A toto je najlepšie. Už zo záveru, monológ Jana Amosa:
"A všimli jste si, že jich nejvíc prc do Ruska?"
Chá, keď vypadne zo slovíčka citoslovce smiechu, z úteku sa stanú erotické hrátky.
(a po vzore českých dezertérov z prvej svetovej by sa mali zariadiť aj ruskí molodci. Miesto nezmyselných bojov by mali čo najskôr "prcať v Rusku". Skôr, než vypukne tretia svetová... )
Toľko k preklapom.
Už nech nájdete čokoľvek, errata errat nebudú.
Pokračujem Černobyľom.
Či vlastne Černobyľmi. Slovenskými.
Seriál o Járovi Cimrmanovi bude mať 6 častí (a možno ešte epilóg).
Slovenské Černobyle majú zatiaľ 20. Určite to nie je konečný počet, na "čakačke" sú momentálne tri.
Trocha ich v poslednom čase zanedbávam, posledný bol ešte z vlaňajšieho júla.
Zámok Kunerád má ale šťastie, zdá sa, že Fénix vstáva z popola.
Aj ďalšie dva z "čakačky" už čoskoro zmiznú z mapy Černobyľov. Pravda, každý z iných dôvodov a iným spôsobom.
Na piešťanskej škole už začali likvidačné práce. Zatiaľ robotníci odstraňujú, čo sa dá ručne (veci z interiéru, okenné rámy), v najbližších dňoch nastúpia stroje.
(reportáž už čoskoro)
Kúpele Sliač (druhé v poradí "čakačky" ) čaká zrejme revitalizácia. Avizoval to minister Sulík. Dosť boli v posledných týždňoch medializované, aj tu na Smečku.
Žiaľ, "Kočnerovo dedičstvo", kúpele v Korytnici podobný osud zrejme nečaká. Na rizdiel od Sliača, ktorý v obmedzenom režime stále funguje, sú už roky v "úplnej hibernácii". Aj stav budov, čo ako estetických (vrátane statiky) im skôr určuje osud piešťanskej základky.
Ale aspoň výbornú vodu si môžete prísť nabrať...
Toľko stručná exkurzia do vybraných objektov.
Tu sa mi to už začne trocha miešať...
V úvode skoro každého "černobylského článku" uvádzam rovnakú formulku.
Obrázky Pripjate s kolotočom či opustenými ulicami a rozpadajúcimi sa panelákmi.
Fascinuje ma urbex, tie naše "slovenské Černobyle". Ktoré ani nepotrebovali žiadnu explóziu. Len sa znenazdajky stali opustené a pomaličky chátrajú...
Všetky tieto objekty mali spoločné to, že ich súčasný stav bol zapríčinený ľuďmi (občas za prispenia prírodných živlov).
Ich nezodpovednosťou, ľahostajnosťou, nekompetentnosťou alebo proste nešťastnou súhrou udalostí.
Ani jeden nie je dôsledkom VOJNOVEJ AGRESIE.
Čo však neplatí o mojom (zatiaľ) jedinom zahraničnom "Černobyle", koncentračnom tábore v Osvienčime. Aj keď ten sa líši od tých slovenských. Je to obrovská ľudská tragédia, budovy sú zachovalé.
(Osvienčim je druhý v časti súvisiacich článkov).
Ani história však neodradí novodobého uzurpátora, ktorý sa neštíti šliapať pri svojej agresii po všetkých písaných aj nepísaných pravidlách ženevských konvencií a vojenského boja.
Obsadenie Černobyľu a Záporožskej jadrovej elektrárne je bezprecedentné. Používanie zakázaných zbraní a útoky na civilné ciele vrátane nemocníc a škôlok sú len zhnitou čerešňou na tej smradľavej torte. A z botoxovo vážnym xichtom bude mlieť, že to Ukrajinci používajú ľudské štíty...
Pomôžem si tu dvoma článkami kolegov blogerov.
Prvý je pod pseudonymom Tupou ceruzou, ktorý v obrazovej skratke dokáže briskne vystihnúť aktuálne dianie. Konkrétne jeho vízia Quo vadis, Putin.
(prvý v kotli, Hitler, likvidoval v koncentračných táboroch hlavne iné národnosti a rasy. Druhý, Stalin, bol špecialista na likvidovanie vlasných v gulagoch. Putin je vzorným žiakom oboch).
Samozrejme, Putin sám by bol ako Jakeš v plote, keby nemal okolo seba silnú podpornú suitu. Ruskú nebudem komentovať. Horšie je, že tú podporu má aj u nás, napriek historickým odkazom od praotca Čecha až po osvienčimský výkričník (viď súvisiace články).
Tých teraz tiež nebudem komentovať. Urobil tak v emotívnom článku bloger Martin Dolinay. Názov je stručný. Hajzli.
A urobil aj prezenčku.
Len triedna kniha sa aj tu stratila. Pán riaditeľ z Járovej hry by možno pri pohľade na triedu, o ktorej triedny učiteľ vraví, že sú to "rozumní chlapci" skonštatoval:
"Rozumní chlapci?
Vždyť je to tady jeden vedle druhého samý Debil nebo Blbeček! Se podivejte do zasedacího pořádku: Debil, Blbeček, Debil, Blbeček, Debil, Blbeček, Debil, Blbeček. Akorát támhle vzadu, to je snad jediná výjimka, sedí dva Blbečci vedle sebe.“
(možno by sa Debil a Blbeček dali nahradiť. Bloger ponúka celkom 4 možnosti aj s vysvetlivkami. Alebo ich rozsadiť po štyroch...)
Je celkom možné, že onedlho budem mapovať už aj vojenské Černobyle. A nemám na mysli bunkre z druhej svetovej.
U susedov ich vznikajú v týchto dňoch desiatky. Napríklad v Charkove.
A továrišč Putin nás dôrazne varuje. Ukrajina nemusí byť konečná...
Na záver trocha optimizmu.
Aj v tomto marazme vidím svetielka nádeje. Že ľudia, napriek vlastnej často neľahkej situácii, nie sú ľahostajní k osudom blížnych a v núdzi nezištne pomáhajú.
O jednej z nich, kamoške Vivi (v civile Dáške) a jej diskusných inšpiráciách som písal minule. Jedno to svetielko s Dáškiným dovolením teraz zasvietim.
Na fotografii je s malou uprchlíčkou, ktorej aj s celou skupinou poskytla dočasný azyl.
Nabudúce:
Keďže tento článok sa sem votrel neplánovane, nabudúce bude čo bolo povedané minule.
