Lenže dnes sa šetrí všade, aj slovami na blogovisku. Takže dnes sa s tým sotva vojdem do perexu :-)...
Pôvodný perex prvých dvoch čast znel:
Ak vám niečo nesedí, máte pravdu.
Tento „špeciálny rok“ bol vlani. A Maestro Svěrák oslávi v marci tohto roku už 86.
Od pôvodnej myšlienky k činu ubehli tri mesiace a v júni lanského roka uzrel svetlo sveta prvý diel pôvodne tetralógie. O mesiac pribudol druh diel a tetralógia sa transformovala na sextalógiu (marketéri vedia, že sex predáva :-). A to som si myslel, že ten mesačný rozostup je neúnosný a vylepším to, nevydalo. Uplynulo ďalších 7 mesiacov a ja už som sa stal v okruhu mojich priaznivcov, čakajúcich na ďalšie diely terčom vtipov.
Z kuloárov sa mi donieslo, ževraj s blogom o Cimrmanoch je to ako s Colombovou ženou.
Takmer každý týždeň o ňom píšem, spústa článkov už vyšla, vydalo by aj na urastenú pásomnicu, ale Cimrmanov niet. Alebo toť čerstvo v diskusii u blogerky Irenky na Tríbeči, kde som neprezieravo prezradil, že som sa tam onehdá stratil a chystám o tom blog, ozvalo sa Číslo 5 (žije! :-), že no jasné, ako by to bolo, keby bloger Galovič nezačal vypisovať, kde on všade bol a koľko blogov pre nás chystá, len čo dokončí a zverejní Cimrmanov... veríme vám, veríme (a zástup smajlíkov).
Ale majú pravdu aj priatelia z kuloárov, aj nespokojní diskutéri (či už číslovaní alebo nie :-). Nastal čas vysypať si popolník na hlavu a do pásomnice mojich blogov zakomponovať konečne aj pani Kolombovú (krycie meno Járy Cimrmana).
Ostávame v sextalógii, hoc som avizoval združenie do „dvojčísel“, ako to robia moje obľúbené Krásy Slovenska. Ale to by som sa vrátil k pôvodnému konceptu, ktorý som práve opustil kvôli neúmernej dĺžke jednotlivých dielov. Druhá možnosť by bola všetko zostručniť, ergo odfláknuť... Takže pokračujeme v číslovaní podľa titulky.
Ale dosť bolo rečí, poďme na vec.
Vzhľadom na veľkú prestávku medzi časťami 2 a 3 považujem za nevyhnutnú interrupciu tohto čítania a preskočenie na záver k súvisiacim článkom. U nových čitateľov je to čosi ako povinné čítanie, ale odporúčam aj tým, čo (ne)trpezlivo čakali na pokračovanie.
Je tam v prvej časti zhrnutie (prečo vôbec tento seriál) aj s prameňmi, na ktoré sa budem odvolávať a v druhej časti prvé tri hry (vlastne päť, ale nechcem sa zamotávať, podrobnosti nájdete práve tam). V ďalšom dodržíme pri hrách zavedenú štruktúru.
V dnešných dieloch dokončíme aj parte (spomienky na hercov, ktorí už účinkujú v divadelnom nebi).
Máte prečítané prvé dve časti? Ok, začíname (teda vlastne pokračujeme).
popisy k obrázkom, ktoré sú možno nečitateľné:
program: "Předsednictvo 3. sjezdu tajných policistů v Bernu. Sedící vlevo je proslulý innspektor Viezel, zastánce Cimrmanových vyšetřovacích metod. Stojíci vpravo policejní rada Dobráček.
obrázok: "Tzv. kompostová vražda v Uherském Brodě. Podezřelý Krejza vypovídá na místě činu do Cimrmanova polního fnografu "Stivín".
Stručný obsah (pointa)
Po prvých hrách, ktoré písali autori samostatne a po odchode Jiřího Šebánka sa autori Smoljak a Svěrák rozhodli písať ďalšie hry spoločne. A tiež ich zasadiť do doby, v ktorej žil Jára Cimrman. Ďalším znakom bolo, že budú zamerané tematicky, a to rovnako seminár aj samotná hra. V tejto hre je to kriminalistika. V seminári sa riešia témy: na prahu kriminalistickej kariéry, krádež arcivojvodovho šperku, nové kriminalistické metódy, detektív a básnik, revolúcia v nemom filme.
V samotnej hre skúsený detektív Trachta a elév Hlaváček riešia zdanlivú vraždu vo vlaku, pričom podozriví sú všetci...
Na motívy hry natočil režisér Láďa Smoljak film Rozpuštěný a vypuštěný. Došlo k miernemu konfliktu, keďže Zdeněk Svěrák automaticky predpokladal, že bude hrať inšpektora Trachtu. Do tejto úlohy ale Láďa Smoljak obsadil charizmatického Jiřího Zahajského. Zdeněk Svěrák napokon hral epizódnu postavu priemyselného básnika Jelínka.
Zo zvukovej kroniky
V roku 1969 odchádzajú Zdeněk Svěrák s Miloňom Čepelkom z Československého rozhlasu na protest proti okupácii sovietskymi vojskami. Následne má Zdeněk zákaz účinovania, ale vzťahuje sa iba na rozhlas. Hudobné texty podpisuje pseudonymom Emil Synek (okrem iných aj Schelingerov Holubí dům).
V roku 1970 prichádza do divadla Jaroslav Weigel (pôvodne ako grafik a ilustrátor z vtedy obľúbeného týždenníka Mladý svět), ale hneď dostáva úlohu továrníka Bierhanzla. Prvé úlohy v tejto hre dostávajú aj oponár Petr Bruckner (policajný praktikant Hlaváček) a kulisák Václav Kotek (steward). Jaroslav Weigel sa tešil, že jeho úloha má len 267 slov. To ešte netušil, že v seminári má takmer štyri strany...
Perlička: v polovici 70-tych rokov museli autori zasiahnuť do textu hry. Konkrétne báseň „Minařík“ o bankovom lupičovi museli premenovať na „Maralík“. Totiž s veľkou pompou sa vrátil z rádia Slobodná Európa agent Pavel Minařík, ktorý tam roky pôsobil ako agent (neskôr vydal o svojom pôsobení „za oponou“ knihu, venujeme sa jej v závere). Hoci títo dvaja nemali nič spoločné, nechceli S + S riskovať zakázanie hry (prípadne zatvorene divadla).
Top hlášky (môj výber s ťažkým srdcom)
Jára Cimrman na rozdiel od iných kriminalistov nehľadal podozrivých v policajných kartotékach. Hovoril: „Co je to za eso, když se nechá chytit? V kartotékach jsou kriminální živly podřadné, druhá, třetí sorta. Prvotřídní kapacity oboru žádná policejní kartotéka nemá. A přece jsou jejich jména někde obsažena a dokonce archivována. Ptáte se kde? V třídních knihách. Už ve školních škamnách se pozná, kdo roste pro šibenici“.
Asi nemusím vysvetľovať, že po Ztráte třídní knihy som opäť vo svojom živle :-).
A čo teda Jára zistil v triednych knihách? Po 14 dňoch úmorného listovania zažltnutými stránkami triednych kníh mu ostali dvaja podozriví.
„Pohleďme nejprve na rejstřík Josefa Rolného.
Třetí třída.
Říjen: Soustavně zapomíná hubku.
Prosinec: Při hodině počtů si kreslí čtverečky (sic!) a ještě to drze přiznává.
Únor: Úmyslně vlákal do třídy opilého popeláře
Duben: Škrtí Wiednera.
Květen: Škrtí Zelenku.
Čtvrtá třída.
Září: Vysmívá se příkladům s dvojcifernými sčítanci.
Listopad: Kousl učitele do ruky, když jsem jej káral.
Prosinec: Rozbil okno (skleněné), a ještě to drze přiznává.
Leden: Zamkl dveře třídy tak, že nešly odemknout.
Únor: Odemkl dveře třídy tak,že nešly zamknout.
A jako vždycky v květnu: Škrtil Zelenku.
Co říká kniha o Josefu Zeithammelovi:
Třetí třída.
Září: Je zádumčivý.
Říjen: Je zádumčivý.
Únor: Přinesl do školy benzín.
Březen: Je zádumčivý.
Duben: Přinesl do školy sirky.
Květen: Navádí Kuncovou, aby zítra nechodila do školy.
Další stránky knihy jsou bohužel ohořelé.
To bolo zo semináru. Z hry si dáme metódy výsluchu eléva Hlaváčka.
Hlaváček (přichází): Hotovo, pane inspektore.
Trachta: Ano? Tak povídejte.
H: Ve vedlejším kupé cestují dvě osoby. Jeden mnich a jedna... (Šeptá Trachtovi do ucha)
T: No dobře, prostitutka. I s takovými lidmi musíme pracovat. Sepsal ste s nimi protokol?
H: Sepsal.
T: Tak ho přečtěte.
H: Ano. Mám to přečíst tak, jak jsem to zapsal?
T: Samozřejmě, jak jinak by jste to chtěl číst?
H: Ano. Ale jáj sem to zapsal, jak to říkala.
T: V pořádku. Čtěte.
H: Tak: Vyšetřující... Já jsem se v protokole označil jako vyšetřující.
T: Dobře.
H: Vyšetřující: Jak se jmenujete? Jáj sem si myslel, že by bylo hned na začátku dobré se zeptat, jak se jmenuje.
T: No jistě. A co vám odpověděla?
H: (dívá se na Trachtu): Ty jsi ňákej zvědavej, hele.
T: Hlaváčku, jak to se mnou hovoříte?
H: To říkala ona mně.
T: Aha. Tak dál.
H: Nejdřív mi řekni, jak se jmenuješ ty. To také říkala ona. Vyšetřující: Jindřich Hlavček. Vyšetřovaná: Pojď blíž, Jindro. Jestlipak už se holíš? Vyšetřující: Holím. Vyšetřovaná: Kolikpak je ti let, Jindro? Vyšetřující: Dvacet jedna.
T: Výborně! Tak vaše personálie bychom měli. Teď ještě aby nám něco řekla vyšetřovaná.“
oprava na základe upozornenia v diskusii: drama bolo zničené v roku 1911 a nie 2011, ako uvádzam. To by som ho v roku 2012 asi sotva videl :-) (má byť obnovené po 60 rokoch, čo by bolo v roku 2071)
Ďalej som bol upozornený na nečitateľnosť pri obrázkoch. V tomto prípade: "Britská agentka Kuncová - Průchová zatčena v oraništi" (tieto úpravy sú aj u ostatných dvoch hier)
Stručný obsah (pointa)
Sledujeme príbeh Bobeša alias Českého Tarzana, ktorý vzišiel z hriešneho pomeru ženy hajného Mikovca Marty s pruským poručíkom barónom Walterom von Grünbach.
Rekonštruovaná hra začína tým, že farár a lekár majú podozrenie, že s Martou sa niečo stalo, už 17 rokov nebola na očkovaní (!) a ani ju nikto nevidel. Mikovec stále tvrdí, že Marta je na malinách, ale neskôr prizná, že ju kvôli nevere vyhnal. Marta syna pohodila v lese („dala do jeslí“) a vychovali ho srny. Teraz ho Mikovec ukrýva v podkroví hájovne, lenže Bobeš nehovorí, je plachý a má zvieracie návyky. Aj meno dostal podľa tvarovania stolice. Podkrovie je plné bobkov :-).
Keď farár s lekárom zistia, že Mikovec na chlapcovi veľmi nelipne, vezmú ho na cestu do Grünbachu, pretože dúfajú, že šok po stretnutí s otcom vráti Bobešovi reč. Baróna naozaj nájdu, navyše zistia, že v prezlečení za sluhu s ním žije aj Marta. Zároveň s nimi tam dorazí aj hajný Mikeš, ktorý zistil, že chlapec mu chýba...
Zo zvukovej kroniky
Němý Bobeš je posledná hra, ktorú súbor odohral v priestoroch Malostranskej besedy. Keďže sa tam striedalo viacej súborov a chodili sťažnosti na texty hier, stiahol si vtedajší riaditeľ Štátneho divadelného štúdia Hercík svoje súbory vrátane cimrmanov do pražskej Reduty, aby ich mal lepšie pod kontrolou.
Samotná hra nedodržiava klasickú štruktúru doterajších hier, čiže seminár a následne hra. Jedná sa o rekonštrukciu hry, text ktorej zapožičal Cimrman susedovi, ktorý chcel „nejaké noviny“. Len netušil, že sused nie je čítaniachtivý, ale potrebuje papier na sušene húb... Tento proces samozrejme spôsobil značnú skazu a rekonštrukcia hry bola komplikovaná.
Súbežne ju vykonával aj viedenský cimrmanológ Fiedler, len mnohé „tajničky“ z poškodeného scenára si vysvetľuje po svojom. Pri porovnávaní oboch verzií vznikajú rôzne komické situácie. Rozpor bol napríklad v tom, či postava Papouška je vták alebo človek. Proces rekonštrukcie je striedaný s ukážkami z rekonštruovanej hry (často pre porovnanie v oboch interpretáciách). Špecifikom je retrospektívne vnáranie do minulosti, často až do 3 – 4 úrovní, takže divák sa v deji občas stráca.
Samotní autori označujú hru za „ťažkú“ a mali obavy, ako ju príjme publikum. Ukázali sa ako zbytočné, zožali aplauz. Paradoxne v súčasnosti je ešte lepšie vnímaná ako v dobe vzniku, hoci mnohé citáty (napríklad Nerudu), vtedy bežne preberané v škole, sú už dnes neznáme.
Udalosťou pre S + S bola návšteva ich idolu Jana Wericha na predstavení. Tomu sa hra veľmi páčila, ale upozornil ich, že do hry by mali dať „dlaždičky pro blbce, po kterých ten blbec za představením kulhá“. Smoljakovi sa táto formulácia zapáčila, ale celkom s ňou nesúhlasil. Domnieval sa, že buď sa blbec „chytí“, alebo nabudúce už nepríde. Síce svoje hry nepovažovali za „intelektuálne“, ale bolo im jasné, že nemusia byť pre každého.
Top hlášky (môj výber s ťažkým srdcom)
Pri tejto hre dám z lenivosti fotky zo zdroja 1. Dúfam, že to bude čitateľné...
Dám aktuálny očkovací dialóg :-)
Najprv verzia S + S:
A teraz profesor Fiedler:
A ešte dialóg zo záveru hry:
Farář: Pane barone, pohleďte, toto je Bobeš, váš syn.
Baron: Ten mládenec se mi líbí. Kdo to je?
Farář: Bobši, vidíš, toto je tvůj tatínek.
Bobeš: (k údivu všech promluví): Tatínek...
Lékař: Mluví!
Farář: Díky bohu!
Lékař: Tiše! Chce něco říct! No Bobši, neboj se, zatlač!
Bobeš: Tatínek – je blbec.
Baron: Poznal mě!
Farář (do hudby):
Dojemné to shledání! Kdo se slzám ubrání?
Vám, doktore, patří dík za ten šťastný okamžik.
Bobeš po všech bědách, zmatku, našel otce, řeč...
Bobeš: Tatínek...
Farář (pohybem ruky ho umlčí): ... i matku.
Šlechtický ho titul věnčí, dej bůh, ať se neponěmčí!
(opona)
popisy k obrázkom, ktoré sú možno nečitateľné:
program: "Symbol spojení dvou oceánů na tzv. panamských šibřinkách v Dymokurech na Poděbradsku. Vlevo Atlantik, vpravo Tichý
obrázok: "Nepochopení v Peru. * Snímek divadelní budovy pořízený po premiéře Cimrmanovy opery "Panama". Árie domorodé dívky Traidy "Čile peru, suším, žehlím" byla diváky pochopena jako narážka na tehdy napjaté peruánsko - chilské vztahy.
Stručný obsah (pointa)
Tentoraz naozaj stručne. V seminári je zmapovaný hudobný vývoj Járy Cimrmana od detských čias (napríklad první hudební krůčky, proč se Cimrman nestal virtuosem, kabina pro začínajíci houslisty...). V závere seminára je slovo dirigenta.
Samotná opera nás zavedie do Indie, kde na svojej plantáži chce plantážnik Krišna nechať rozdupať slonmi nemeckého inžiniera Wagnera, lebo nie je spokojný s jeho zariadením na rafináciu cukru. Situáciu rieši britský koloniálny plukovník Colonel, ale zachráni ju až český inžinier Vaněk, ktorý naviac Krišnu presvedčí, aby namiesto cukru varil české pivo...
Zo zvukovej kroniky
S + S pokračovali v nastúpenom trende striedania žánrov a nastúpila opera. Po Bobšovi sa vrátili k osvedčenému modelu seminár a hra, akurát s operou skúsenosti nemali. Hospoda na mýtince síce tiež bola hudobným predstavením, ale to bola opereta, kde sa hudba striedala s hovoreným slovom. Naviac všetky pesničky boli notoricky známe, keďže ich autori odcudzili Cimrmanovi a preslávili pod svojim menom v svetoznámych operetách.
Teraz boli postavení pred úlohu prespievať celú hru a naviac sa malo jednať o nové, originálne dielo. Už od Hospody v hudobnej časti spolupracoval dirigent a neskôr stály člen súboru Pavel Vonduška, ktorý teraz priviedol skladateľa Jana Klusáka. Ten bol postavený pred úlohu skomponovať „hlúpu“ hudbu. Výzve sa postavil čelom a skomponované dielo dal prehrať symfonickému sextetu z Národního divadla. Hudobníci, zvyknutí hrať bez prípravy z notového listu, sprvoti nevychádzali z údivu („co to je???“). Ale neskôr „hlúpej“ hudbe prišli na chuť...
S + S mali obavy, ako netradičnú hru prijme publikum. Opäť sa ukázali neopodstatnené a pri 40. výročí divadla bola Opera treťou najčastejšie uvádzanou hrou.
Neskôr vznikol medzi autormi textu Smoljakom a Svěrákom na jednej strane a autorom hudby Klusákom na druhej konflikt. Každá strana ho interpretuje trocha inak, Zdeněk v kronike citoval zo svojho starostlivo vedeného denníka. Jan Klusák mal dojem, že ho prestávajú obsadzovať do hier z dôvodu jeho „politickej nekorektnosti“, kvôli ktorej by mohlo mať divadlo problémy, S + S to skôr videli ako súbor náhod a udalostí (pri jednom televíznom dokumente priamo režisér žiadal v alternatívnom obsadení Smoljaka). Konflikt vyústil do odchodu Klusáka z divadla, pričom podľa vtedy platného autorského zákona pre súborné diela si vzal aj hudobnú časť opery. Hru síce povolil hrať naďalej, ale nedal povolenie na jej vydanie na zvukovom nosiči (vtedy LP platne).
Jan Klusák neskôr napísal k hudbe vlastný text a operu uvádzal pod názvom Bertrand a Mesalinda. Vystupovali v nej „padouši“ Smolíček a Pacholíček, pričom mali tváre Smoljaka a Svěráka. Láďa Smoljak prišiel na predstavenie, Klusák si k nemu prisadol a pýtal sa na jeho názor. Láďa sa len zasmial, že aj to patrí k umeniu. Vtedy došlo k akémusi „zmiereniu“ a Jan Klusák súhlasil s vydaním hry na platni.
Top hlášky (môj výber s ťažkým srdcom)
Dám prejav pred samotnou hrou. V tejto úlohe exceloval Pavel Vondruška. Žiaľ, časom sa roztržitosť a výpadky pamäte stali realitou (viac v časti parte).
A keďže ide o operu, kde text bez hudby je polovičný, výnimočne dám ukážky z YouTube (kliknite na obrázok)
Najprv dve najznámejšie árie:
No a predsa jedna bez hudby... (u väčšiny Cimrmanových opier sa nezachovala. Z tejto máme aspoň posledný tón :-)
Trocha osobne
Túto kapitolku dám dnes spoločne. Dnešnú trojicu hier sme videli na troch rôznych miestach. Žižkovskému divadlu sa budem venovať neskôr v rámci zvukovej kroniky, keď tam súbor definitívne zakotví.
Ďalšie dve destinácie sa výrazne líšia. Mestský klub Litovel, pripomínajúci klasický kultúrny dom. Kde sme počuli štrnganie riadov v bufete a rozhovor páru pred nami, kde riešili, či pani (slečna) doma vypla žehličku.
V Šumperku nás naopak privítalo honosné, ale útulné divadlo. Hra mala akýsi noblesnejší nádych (ale nám to bolo jedno, hltali sme rovnako aj tie „ľudové“).
Akurát sme často budili mierne pohoršenie, lebo s kolegom Ľubom, poznajúc hry temer naspamäť, začali sme sa smiať ešte pred vyvrcholením pointy.
Na záver si bližšie predstavíme prameň 2.
Táto výpravná publikácia obsahuje vyčerpávajúce informácie o génioví, ktorý sa bezmála stal Čechom storočia.
Jednotlivé kapitoly: Objevení pozůstalosti, Principál, divdelník, filmař, Hudebník, skladatel, Filozof, Vynálezce, Cestovatel, Sportovec, Historik, Lékař, Kriminalista, kriminálník, Osudové ženy, Divadlo Járy Cimrmana.
Okrem bohatého textového a obrazového materiálu sú v knihe vložené vzácne dobové reálie, napríklad originál Járom spísan Herecké desatero z hry Záskok, Pamětný list vydaný ku příležitosti spuštění vodního čerpadla ze zpětnou záklopkou na řece Sprévě, notové zápisy, brožúrka Teorie poznání dle J.Cimrmana a F.C.Bohlena, schéma Cimrmanovy důlní dopravy (princíp spočíval v tom, že výťah pozostávajúci z dvoch kabíniek na kladke sa hýbal vďaka tomu, že v tej idúcej dole bolo o jednoho horníka viac, čiže bol ťažší. Problém sa ukázal po pár dňoch, keď sa zistilo, že dole sa hromadia horníci), schéma kabíny pro začínající houslisty a mnoho ďalších vzácností.
Popis ku zvukotesnej kabíne:
1 - Tlačítko zvonku pro případ, že by malý houslista potřeboval něco zvenčí
2 - Síto zabraňující vniknutí hmyzu do kabiny
3 - Pákový uzávěr
4 - Elektrický zvonek
5 - Pultík na noty
6 - Světlo (6a - vypínač, 6 - žárovka)
7 - Židle
8 - Hadička kontrolního odposlechu (8a - tlumící zátka)
9 - Zvukovod odvádějící tóny do světlíku a naopa přivádějící vzduch do kabiny
10 - Stěny izolované pískem a africkou travou
11 - Tzv. Vondruškovo kukátko
Mimo prameňov
Spomínal som v súvislosti s básňou Minařík / Maralík. Menovaný agent o svojom pôsobení neskôr napísal knižku. Tiež plnú faktov a z 500 strán je temer 300 tiež dokumentárneho pôvodu, hlavne korešpondencia medzi členmi povojnovej emigrácie. Poučné čítanie, hlavne v dnešnej dobe, keď sa k tým dávnym časom nebezpečne blížime...
Nabudúce:
Keďže repertoár divadla sa pomaly rozširuje, nie je nutné už také šturmovanie. Doterajšie trojice hier vznikali v priebehu troch, resp. štyroch rokov, nasledujúca trojica pojme osemročnicu.
Vo štvrtej časti si predstavíme hry:
· Dlouhý, Široký a Krátkozraký – 1974 (ešte dojíždí ročná frekvencia)
· Posel z Liptákova (obsahuje seminár a až dve jednoaktovky) - 1977
· Lijavec – 1982
P.S. No jo, mám tři hoďky zpoždění...
