Tak sa proste prehodili.
Dnešný článok je pokračovaním ranného (či skôr nočného), ktorý je uvedený ako súvisiaci článok 1. Tam aj boli zobrazené prvé opustené ilavské hroby. Hlavne ale šlo o exkurziu po doteraz predstavených cintorínoch na mojom blogu (a nazreli sme aj na dva anglické staré cintoríny, ktoré na svoj priestor na blogovisku ešte len čakajú).
Dnes budeme menej hovoriť a viac sa zamýšľať.
Najmä nad vetou „Budeme žiť dovtedy, pokiaľ sa zachováme v niečích spomienkach."
Rozsvietené cintoríny na Dušičky svedčili o tom, že mnohí zosnulí v našich spomienkach pretrvávajú. Ale čo tí, ktorých hroby sú opustené a zarastené?
Poďme sa na niektoré pozrieť.
Ilavský cintorín. Hroby a náhrobky vľavo od Domu smútku.
Prvé štyri sme predstavili v predchádzajúcej časti.Pokračujeme.
Celkové pohľady. Aj s mohutnými stromami, dokresľujúcimi jesennú atmosféru.
A teraz poďme bližšie.
Posledný pomník obalený brečtanom nás tematicky vráti na pražský Olšanský cintorín. Po objavení hrobu Láďu Smoljaka som ešte raz nasával atmosféru Brečtanového kráľovstva.
Opäť na Olšanoch.
Začneme medzi brečtanmi (patrí sem aj úvodná snímka).
A ešte pozrieme za plot. Je tam zvonica a pár architektonicky zaujímavých náhrobkov (?).
Vraciame sa z leta do jesene. A z Prahy do malého okresného mesta.
Konečne aspoň kúsok nepochmúrnej Je-Sene.
Na záver sľúbené kuriozitky.
A to je záver tohoto vážno - nevážneho článku. Zamysleli ste sa nad otázkou z úvodu? A spomína niekto na mŕtvych v opustených hroboch či pod brečtanovou prikrývkou?
Ja určite áno, aj keď som ich nepoznal. Tieto opustené cintoríny ma fascinujú a vyvolávajú vo mne zmes protichodných pocitov o bytí - nebytí či zmysle života. O spravodlivosti ani nevraviac...
Určite mnohí z nich zanechali po sebe výrazné stopy a žijú v ďalších generáciách. Aj pre nich sa zapaľujú sviečky pri krížoch cintorínov...
Na ďalšie jesenné zamyslenia pripájam obe doterajšie Je-Sene ako súvisiace články. Do konca novembra ešte nejaké pribudnú a bude aj pár letných (nielen Cyklo) návratov.
