Ako každý rok, aj toho roku sme absolvovali návštevu rodičovských hrobov. Našťastie už bez kovidových obmedzení*. Martin sme šli vlakom, chceli sme sa vyhnúť Strečnianskej kalamite. Ilava bola autom bez problémov. A práve z nej je táto reportáž.
* Takto pred dvoma rokmi som dal článok CoviDušičky 2020 (viď súvisiaci článok). Spomenul som tam aj letný trip po Kraji, kde nič nie je, kde sme navštívili aj vojenské cintoríny. Tiež som sa zamyslel (neznaboh!) nad štvrtým Božím prikázaním a spomínal na svojich rodičov.
Otec je pod zemou už 31 rokov, mama 15. No a spomienku som venoval aj ďalším členom z širšej rodiny, priateľom a známym – žiaľ, aj niektorým bývalým študentom, ktorí mali mať život ešte pred sebou.
V závere som sa zamyslel nad myšlienkou diskutérky Vivi. „Budeme žiť dovtedy, pokiaľ sa zachováme v niečích spomienkach."
Pri nej sa dnes pristavíme (ale až v pokračovaní tohoto článku). Teda pri opustených hroboch, z ktorých mnohé už možno vymizli aj zo spomienok...
Teraz len pár opustených náhrobkov z Ilavského cintorína (bez komentára). Viac ich bude v pokračovaní (snáď sa podarí ešte dnes).
Ale ešte pred pokračovaním v téme si dáme malú inventúru.
Cintoríny z môjho blogu, ktoré už boli.
Prvé boli už zo spomínaného východoslovenského tripu po Kraji, kde nič nie je (mal celkom 13 častí).
Hneď v prvej časti sme zmapovali cintoríny dva. Na Dukle a v Hunkovciach (cintorín nemeckých vojakov).
Dukla
Hunkovce
A hneď v ďalšej časti sme sa zastavili vo Svidníku.
Ďalšie pribudli v sedemdielnej sérii Stověžatá Praha trocha jinak aneb sedm pražských zastavení (ešte pribudne epilóg z tohoročného leta. Našli sme hrob Láďu Smoljaka).
Prvý bol Vyšehradský hřbitov, miesto odpočinku mnohých významných osobností českej histórie a kulltúry či športu.
Vybral som Vlastu Buriana, kde na náhrobku sú sťaby "oživlé" jeho ruky.
No a následne sme navštívili známe Olšanské hřbitovy. Prehliadku som v blogu rozdelil na viac častí, napríklad Kráľovstvo brečtanu (súvisí s dnešnou témou) či Herecké nebo.
Olšanské hřbitovy majú aj vojenskú časť. Tá mala samostatnú časť.
Dva cintoríny z Kráľovstva, ktoré ešte len budú v kráľovskom seriáli
(ten bude tematicky veľmi bohatý, vrátane Cykloleta...)
(Jeden z nich je tajomný a miestami hrôzostrašný. Je to taký cintorínsky Černobyľ, ale pozor! Je to pamiatka a v tom katastrofálnom stave je starostlivo udržiavaný).
Prvý, ktorý sme náhodou objavili na cyklovýlete.
No a ten spomínaný v udržiavanom chátraní.
A ešte omnoho viac, ale niekedy nabudúce, keď splním blogo-resty.
Najbližšie sa vrátime do jedného z najmenších okresných miest.
Pozrieme si viac pomníkov z opustenej časti cintorína, zaspomíname na zabudnutých nebožtíkov. A na zahnanie chmúrnej nálady sa pokocháme jesennou atmosférou (Je-Seň 4) a rozveselia nás aj malé kuriozitky.
