Tie kamenné, o ktorých píšem v seriáli sú síce smutné, ale sú to stále len stavby.
Tie vzťahové často ničia ľudské osudy. Ale o tom až na záver, v epilógu.
Prológ.
Niektoré "Čermobyle" som ich v rozkvete nepoznal. Prvý krát som ich videl a zdokumentoval až do blogov. U niektorých to bolo naopak, tie sa mi spracuvávali ťažšie.
K tejto chate mám blízky vzťah. Párkrát sme na nej boli so študentami na školských výletoch. Krásne protredie, na plácku pred chatou sa dali zahrať "loptovky", zablbnúť v bazéne, večer opekať či grilovať v krbe.
Príjemný personál na čele s ústretovým chatárom Štefanom nám varil čo nám "na očiach videl", ak sa vyskytli nejaké problémiky, riešili sa promptne a s úsmevom (zdá sa to ako samozrejmosť, ale mám dosť skúseností a viem, že tomu tak nie vždy je).
A samozrejme, na každom výlete, kde som súhlasil s dozorom nad hormónami nabitou mládežou, musela byť túra (vtedy som ešte stíhal tempu tínedžerov :-). Tu priamo pod nosom sme mali malebný Šíp. Niektoré decká frflali, ale v konečnom dôsledku boli radi.
Jednej partii sa to dokonca málilo, a tak sme druhý deň šli smerom Malá Fatra. Prebíjali sme sa stádom kráv, trocha sme aj poblúdili. Za odmenu som deckám dovolil na turistickej chate s občerstvením kúpiť si fľaškové pivo, ale vypiť až pri opekačke v našej Avii, lebo ešte nás čakala spiatočná cesta.
A na tej ceste sa odohral nasledovný rozhovor:
"Pišta, koľko pív som každému dovolil kúpiť?"
"Veď jedno, pán profesor"
"A koľko ich máš ty?"
"No však jedno!"
"Teda my vysvetli, ako môže jedno pivo v rupsaku štrngať..."
Preto som obzvlášť ťažko niesol chátranie Aviáckej chaty. Bol som tam viackrát a tá devastácia bola nezastaviteľná. Najprv bola chata aspoň zamknutá, naposledy už rozďavená dokorán a vnútri dovŕšené dielo skazy.
Síce som to nafotil, ale len pre úzky okruh známych, vtedy som ešte neblogoval.
A práve ten telefón aj s fotkami sa pobral na Tríbeč, nestihol som zálohovať.
Nasledovné fotky spred 4 - 5 rokov sú horko ťažko vydolované z rodinných archívov a pochádzajú s foťákov rodinných príslušníkov (tí cvakali sporadicky a do chaty so mnou neliezli).
No, vykecal som sa v prológu, ďalej budú hovotiť obrazy, kde tu s komentárom.
(dva trocha obšírnejšie :-).
No a ešte epilóg, ktorý bude zdanlivo trocha od veci...
Roky 2017/2018.
Hlavná chata sa zdá byt nevratne odsúdená k zániku. Rozmlátené dvere, rozbité okná, zničený interiér. Hneď za dverami vchodu od bazéna (minule ešte bol zamknutý) je pred saunou zdochnutá líška...
Chatky tiež v dezolátnom stave, navyše zarastené, že princ by mal problém dostať sa k Šípovej Ruženke (slovná hračka, ktorej som neodolal :-).
Prvý výlet do Dierovej (spomienka)
To som bol s mojou triedou. Šli sme vlakom, prestup v Kraľovanoch na lokálku, smer Orava. Vystupovať hneď na Kraľovany zastávka.
Neviem, či to tak je aj dnes, dávno som tadiaľ vlakom nešiel. Ale vtedy tá zastávka "klamala telom". Totižto stojí tam budova, ktorá sa tvári ako zastávka, ale tá je o kus ďalej. A vlak pri tej budove na chvíľu zastal, zrejme na svetelnú signalizáciu. A študáci, rozmiestnení v celom vagóne, začali vystupovať. Lenže vlak začal rozbiehať...
Čo sme stihli, s kolegom sme stopli. Ale pár ich vystúpilo aj za rozbehu...
A ja som si v hlave premietal scénu z minulého týždňa, keď som cestoval do Bratislavy. Vlak po počiatočnom rozbehu prudko zabrzdil a ostal stáť. Otvoril som okno a pozrel, čo sa deje. Na peróne ležal chlap, noha od kolena odrezaná. Dobiehal a posledný krok mu už nevyšiel...
(s mojou ef-kou sme sa zišli bez ujmy pred tým mostom. Prechádzali sme ho v malých skupinkách, lebo pri rytmickom kroku sa nepríjemne rozhojdával).
Marec 2022.
Chatu mám v pláne od vzniku černobyľskej série. Konečne som sa "dokopal".
A ukázalo sa, že tento Černobyľ som stihol, podobne ako školu v Piešťanoch, tak povediac "last minute". Lenže z diametrálne iných dôvodov...
Prichádzam.
Po už známom moste, ktorý nejaví známky zmeny (akurát vítací transparent tu už nie je), prichádzam k drevenej búde s plechovou strechou, ktorú som pri predchádzajúcich návštevách prehliadal. Za ňou sú trosky akéhosi murovaného domčeka. Idem to popozerať.
K chate nejdem klasickou cestou, ale zospodu. Nachádzam ďalší domček, javiaci černobyľskú diagnózu. Je zamknutý, za ním „kôlnička na drevo“ a zaujímavo tvarovaný strom.
Chatky.
Opúšťam domček a kráčam vyššie. Čoskoro vidím zospodu malé chatky. Prechádzam okolo stĺpa bývalej lanovky, ktorou sa vyvážal proviant. Niečo mi tu nesedí. O chvíľu som priamo pod chatkou. Niečo je určite inak!
Pred chatkami je všetko jasné. Priestor je vyklčovaný, k Šípovej Ruženke má princ voľnú cestu.
Hojdačka (spomienka)
Ani neviem, ako to začalo a kto koho vlastne provokoval. S kolegom sme po túre v rámci povečerovej siesty usadli na hojdačku (vtedy bola v lepšom stave).
A decká sa hneď podujali hojdať.
Ako vravím, nepamätám si už presný vývoj kauzy, ale ako áno ako nie, hojdali nás už hádam hodinu. A pomedzi hojdanie vzájomné provokácie. My, starí capi, keď už sa chýlilo k záveru a vystúpeniu, ktorýsi z nás zahlásil, nevládzu, nevládzu... A zrazu sme robili skoro otočky. Kolega si dokonca vypýtal gitaru a začal vyhrávať...
No vyhrávalo nám obom statočne. Navyše sme podcenili, že sú v presile a na rozdiel od nás sa môžu striedať. Môj žalúdok už dávno podal okolkovanú žiadosť o emigráciu, no nedalo sa.
(okolo polnoci vysilené smeny budili spáčov keď sa ich tí, ešte neprebudení pýtali, čo sa deje, z pokynov boli ešte zmätenejší. Vstávajte, obliekajte sa, treba ísť hojdať triedneho...)
Hlavná chata
Už je to jasné. Chata je v rekonštrukcii. Okolie vyčistené, okná vymenené, pred chatou ceduľka. Veď poďte na okružnú prehliadku.
Ešte pár pohľadov z iných strán.
Ešte tri detaily.
Okolie chaty.
Odchádzam.
Na odchode už volím klasickú prístupovú cestu. Ešte sa pár razy obzriem, zdola si vychutnám scenériu Šípu a kovovým mostom ponad Oravu sa vraciam k autu. Málokedy mám po návšteve Černobyľu dobrý pocit. Dnes mám.
Epilóg.
Toto je po Kuneráde druhý prípad, kedy "Fénix vstáva z popola". (druhý súvisiaci článok)Zahreje pri srdci a nadšencom (snáď) turistickej útulne držím palce. Tak ako do Kunerádu, určite sa vrátim aj do Dierovej.
Černobyle vo vzťahoch.
Možno trocha od témy.
Posledná doba, pandémia a vojna u susedov, priniesla do spoločnosti veľa "ľudských Černobyľov".
Najtragickejšie sú tie nevratné, keď tisícky ľudí prišli o svojich blízkych alebo majú existenciu v troskách. Proti tomu sú tie schátraniny malichernosť.
No a potom sú tu tie, kde síce o životy ani majetky priamo nejde, ale výsledkom sú na smrť rozhádané rodiny či bývalí priatelia. Niekedy sa vzťahy podarí zlepiť, aj keď stopy medzi črepmi často ostávajú.
A ešte je tu stále jedna "vzťahová množina". Ktorá nesúvisí ani s pandémiou, ani s vojnou, bola tu aj pred nimi, len teraz je nimi zatlačená do úzadia.
Písal som o nej blog Prepáč a ďakujem (dal som ho ako súvisiaci článok).
Konkrétne najmä časť o tom, keď ubližujeme nevedomky a možno aj s dobrým úmyslom. Niekedy práve aj vo svojom najbližšom okolí, ale v rámci tých veľkých krívd a ubližovaní nám tieto zdanlivo "malicherné" unikajú.
Nadchádzajúce sviatočné obdobie je možno vhodným časom na naše malé "vzťahové inventúry".
A v rámci nich na oprášenie týchto dvoch slovíčok. Radšej dvakrát ako ani raz. Nič nás nestoja a môžu zabrániť nedorozumeniam či až katastrofám.
Za seba ich dávam k dispozícii všetkým, ktorí majú pocit, že im odo mňa patria.
O niektorých viem, o niektorých nie. Pre obe skupiny ich pripájam nižšie.
Prepáč a Ďakujem.
Všetkým čitateľom ďakujem za doterajšiu priazeň, ja si tiež momentálne udeľujem pauzu a k restom (tretí diel dopravnej trilógie a dokončenie témy Šport a politika), prípadne novým veciam sa vrátim po Veľkej noci.
Prajem všetkým pokojné prežite Veľkonočných sviatkov v kruhu rodiny a blízkych.
