Medzi Detvou, Veľkým Krtíšom a Lučencom sú v severozápadnej časti Novohradu ukryté naozaj magické a históriou nabité miesta. Nie, nepísali sa tu dejiny, Novohradské vŕšky boli do veľkej miery od ostatného sveta uzavreté. Ide skôr o históriu každodennosti, čo je pre mňa ešte zaujímavejšie. Zvlášť preto, že i toto všetko sa pomaly stráca. Dediny sa tu z rôznych (ľahko pochopiteľných) príčin vyľudňujú. A kde nie sú ľudia, nemá kto spomínať, pripomínať si minulosť, spomínať na predkov. Polia zarástli, domy a hospodárske stavby sa rozpadávajú... Po starých gazdoch a ďalších miestnych obyvateľoch ostali len majestátne ľudové náhrobníky na miestnych cintorínoch. A o tých bude reč. Rozprávam sa o nich s Janom Aláčom, človekom, ktorý sa o ne dlhé roky zaujíma a stará sa o ne, keďže aj náhrobníky, hoci kamenné, pomaly podliehajú skaze. Celý rozhovor je dlhý, rozdelil som ho na viac častí, ak si chcete prečítať všetky, môžete tu, tu a tu. Toto je posledná časť rozhovoru, okrem náhrobníkov ako takých som sa pýtal aj priamo na tento priestor a jeho genius loci.
Nielen Tisovnícka dolina, ale prostredie takzvaných Novohradských vŕškov vo všeobecnosti, je veľmi rázovité. Čo je preň charakteristické?
Novohradské vrchy mali v minulosti svoju osobitú atmosféru. Nebola len na úrovni ľudového prostredia a v rámci neho na úrovni ľudového výtvarného umenia. Tento priestor, kde žili evanjelici a. v., sa môže popýšiť mnohými naozaj zaujímavými osobnosťami, mnohými stále nedocenenými. Len niektoré z osobností: básnik Daniel Maróthy, zberateľ piesní a skladateľ Michal Laciak, zakladateľ vedeckej faunistiky a ornitológie v Uhorsku Ján Šalamún Petian, zakladateľ Matice slovenskej Juraj Nathanel Petian, učiteľ a paleontológ Jozef Luňáček, Michal, Samuel a Andrej Bodickí... Z tohto priestoru vzišli aj zaujímavé ženské osobnosti: Ema Goldpergerová, Božena Slančíková Timrava, Elena Maróthy Šoltésová a neskôr i Hana Ponická. Je zaujímavé, že zo severozápadu historického Novohradu pochádza aj významný maďarský dramatik autor Tragédie života Imrich (Imre) Madáč a tiež slávny spisovateľ Koloman (Kálman) Mikszáth.
Ešte necelých sto rokov dozadu písali napríklad Karol Plicka či Jozef Vydra, že ide o nesmierne starobylý a archaický kraj. Čo presne si pod tým máme predstaviť?
Je zaujímavé, že osobitosť tohto priestoru si všimli a dokázali ho doceniť predovšetkým ľudia pochádzajúci z odlišného prostredia. A vôbec nie je náhoda, že to boli významné osobnosti. V roku 1928 vyšiel v periodiku Výtvarné snahy článok Karola Plicku Primitivizmus novohradských vrchů. Primitivizmus nemal v jeho texte negatívny nádych, ale význam archaickosti prostredia severozápadnej časti Novohradu: ... (je to) celkem kraj, který vyhovuje podmínkám dokonalé reservace domácí kultury. (...)A tak nalézáme tu půdu, lid a jeho projevy tvořivé v harmonii tak dokonalé a síle tolik elementární, jako málokde jinde na Slovensku.
Tento článok Karola Plicku by sme mohli označiť ako vyznanie Novohradským vrchom. Ináč práve tu Plicka urobil veľmi čarovné fotografie nazvané ako gazda a niekedy aj oráč z Madačky, či gajdoš z Nedelišťa, dievčatá v partách z Veľkého Lomu.... Podobne aj teoretik umenia Jozef Vydra, ktorý sa v tomto priestore ocitol v rovnakom období ako Plicka, ale aj predtým spomenutý Ilia Erenburg, považoval tento priestor Novohradských vrchov, ktoré on označil ako Turopoľské lazy, popri Čičmanoch k najstarobylejším na Slovensku so skoro pohanskými pieskovcovými pomníkmi na cintorínoch, s mužmi v širokých nohaviciach a s kečkami, v porovnaní s ktorými ôsmi žijúci Detvanci s kečkami vyzerali v roku 1925 ako oblečení podľa najnovšej módy.
Bol to priestor s dedinami v úzkych dolinách neveľkých potokov alebo riečok, alebo s dedinami v novohradských vrchoch. V rámci tohto priestoru nebolo významnejšie sídlo, ani železnica či významnejšia cesta. Obyvateľstvo sa živilo predovšetkým roľníctvom. Život si tu plynul vlastným tempom a novoty sem prenikali komplikovanejšie. To však neznamená, že by tu žili neschopní či leniví ľudia.
Koniec koncov, ešte aj na fotografiách, ktoré tu spravili výskumní pracovníci a etnografi v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia vidno domy a budovy, ktoré pôsobia naozaj starobylým dojmom. Nezachovalo sa z nich vôbec nič? Kam sa to všetko podelo? Ty sám fotíš starý miznúci svet Novohradu, čo všetko nám nenávratne mizne?
Práve tie fotografie sú úžasným svedectvom toho, čo sme naznačili vyššie. Je paradoxné, no v skutočnosti celkom prirodzené, že podnetom k vzniku fotografií zo začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia bolo vysťahovanie a zánik dvoch na novohradské pomery veľkých a rázovitých obcí Lešť a Turie Pole, ktoré boli vysťahované z dôvodu zriadenia vojenského priestoru. Tesne pred zánikom tu prebiehal rozsiahly výskum a dokumentácia materiálnej i duchovnej kultúry. Preniesol sa aj do okolitých obcí.
Tieto fotografie sú pohľadom do sveta starého Novohradu, do minulosti Novohradských vrchov, z ktorej mnohé zaniklo. Už Jozef Vydra vyjadril myšlienku, aby aspoň jedna z týchto dedín bola uchovaná ako rezervácia starobylej výroby, odevnej a stavebnej kultúry. Nestalo sa tak. Žiaľ. Oprávnenosť tejto jeho myšlienky a apelu je možné doložiť súborom pozoruhodných fotografií, ktoré budú v tejto knihe využité vo vzťahu k tomuto priestoru v takom množstve po prvý krát.
Na druhú časť tvojej otázky. Nenávratne nám zmizla drevená architektúra. Obydlia alebo hospodárske stavby v tomto priestore boli postavené z tvrdého dreva listnatých stromov. To však na rozdiel od smrekového dreva je len výnimočne rovné. Takže stavby tu mali archaický vzhľad, ktorý umocňovali šúpené (slamené) strechy. Výnimkou je len niekoľko objektov v Ľuboreči, Madačke, ... V neposlednom rade zanikli dve obce Turie Pole a Lešť. No a s vyľudnením priestoru toho zanikalo ešte viac.
Vráťme sa ešte k náhrobníkom. Mňa na nich osobitne fascinujú texty, ktoré dokážu mnoho povedať o človeku, ktorý pod nimi leží. Skús vytiahnuť taký jeden či dva najzaujímavejšie príbehy, respektíve osudy. Aj si niektoré ďalej skúmal cez matriky či iné dokumenty alebo si toto necháme na neskôr?
To je osobitá problematika a na dlhé rozprávanie. Na oltárovom type kamenného náhrobníku je text skôr schematický s rôznymi obmenami. Mnohí kamenári mali s textom problém. Na jednom z náhrobníkov oltárového typu je vytesané: Tu spociva ruža , co nahle uvadla, na smrtnu nedelu, do vody otpadla, Markov Anka, ktera sa utopila R. P. 1888, viplnila 15 let v živote svojom. Ako uvádza rodák z Dolného Tisovníka, historik profesor Pavol Martuliak, vo svojej knihe Cez Tisovník, vybíjaný chodník..., išlo o udalosť, keď na smrtnú nedeľu 18. marca 1888 v Dolnom Tisovníku v čase príprav na vynášanie Kyseľa do vody spolu lavičkou cez riečku spadli a utopili sa dve dievčatá.
Pri neskorších typoch náhrobníkov, keď ustupuje až zaniká výzdoba, dominantnú úlohu preberá text, ktorý zároveň naberá na rozsahu. Často informuje o konkrétnych okolnostiach smrti: ...vraždou pozbavený života mladého (Dolný Tisovník 1923). Niekedy aj, kde sa mŕtvy narodil: Tu spočíva Kristu Pánu ročný mládenček, Ďurko Filip 1913 – 1920, narodil sa v Ameriky (Ľuboreč). Text na náhrobníkoch nás s odstupom desaťročí upozorňuje aj na skutočných hrdinov, ktorých činy sa nedostali do čítaniek: ...v mladom veku v Ipli utopený, keď chcel zachrániť tanúce osoby, ktoré tiež o život ten istý čas prišli (Pôtor 1926).
O náhrobníkoch by sa ešte dalo hovoriť dlho a veľa, nechajme si niečo aj do pripravovaného druhého vydania knihy Tu spočíva kvet, čo zanechal svet. Zhrň záverom, aký bude rozdiel medzi prvým a druhým vydaním knihy.
Bude výrazne rozsiahlejšia a aj vo vzťahu k textu pôjde skôr o novú knihu. Od vydania knihy sme sa posunuli ďalej aj v Hornom Tisovníku, kde sa urobilo mnoho práce a súčasne sú tu aj nové interpretácie a závery o vzniku oltárového typu náhrobníka a k interpretácii jednotlivých motívov a ďalších prvkov náhrobníkov. Okrem nádherných dobových fotografií bude súčasťou knihy aj cenný katalóg najzaujímavejších podôb novohradských ľudových kamenných náhrobníkov. Je sa na čo tešiť.
*
Toľko teda rozhovor s Janom Aláčom. Pripravovaná kniha vyjde v dvoch verziách, obyčajnej a limitovanej. Limitovaná bude mať sto strán navyše, okrem iného bude obohatená o kompletný katalóg zachovaných náhrobníkov. Limitovanú verziu je možné získať len na tomto jednom mieste a už len necelých päť dní. Za pomoc a podporu ďakujeme, výťažok z predaja knihy venujeme práve na propagáciu a obnovu týchto nádherných miest.
Najbližšiu akciu súvisiacu s obnovou náhrobníkov chystáme už túto sobotu v troch obciach. Chceme zachrániť a vykopať náhrobníky, ktoré sú už takmer celé pod zemou, iné chceme očistiť a sú aj také, ktoré po likvidácii časti cintorína skončili preložené bagrom na jednej nedôstojnej hromade. Tieto chceme po dohode so starostom tiež očistiť a snáď aj postaviť na nové miesto. Bola by škoda, keby táto nádherná práca ľudových remeselníkov zmizla len pre ľahostajnosť.
Ak by ste sa chceli pridať, napíšte mi na misosestak(zavináč)gmail(bodka)com, každá ruka sa môže zísť. Alebo sa proste len príďte pozrieť, je to síce zachádzka, ale určite stojí za to :)
